Hovorí sa, že cestu do pekla dláždia dobré úmysly. Keď pred 90. rokmi v Spojených štátoch amerických uzákonili všeobecný zákaz výroby, predaja a distribúcie alkoholu (prohibíciu), nikto netušil, že tento šľachetný úmysel prinesie viac zla ako osohu.
V Novom svete prisťahovalci nepili o nič menej než vo svojej pôvodnej vlasti. Okrem pracovitých rúk a túžbe po novom domove si priniesli aj svoje zlozvyky, medzi ktoré patrilo aj nemierne pitie alkoholu. Najviac sa mu venovala chudoba v mestách, no opilstvo postihovalo všetky spoločenské vrstvy. Ohnivá voda však nebola iba sociálnym problémom. Už pred nezávislosťou USA bola triezvosť záležitosťou vlastenectva. Lieh bol neduhom starého sveta, čímsi, od čoho sa bolo treba odstrihnúť. Nový človek, ako ho maľovali americkí patrioti, mal byť iný, lepší. S čistou hlavou, spoľahlivý a pracovitý.
Najaktívnejšie boli ženy - sekerníčky
Najmä po občianskej vojne v USA pribúdali krúžky abstinentov, spolky za triezvosť či ligy proti výčapom. Rýchlo sa šírili do celého sveta. V roku 1869 vznikla Strana za prohibíciu, ktorá funguje dodnes. Veľkú úlohu v hnutí od začiatku zohrávali angažované ženy. Väčšinou boli ich aktivity mierne, no vyskytli sa výnimky. Z bojovníčok, ktoré si v boji proti alkoholu nebrali rukavičky, prinajmenšom jedna založila kult, ktorý patrí do koloritu doby. Volala sa Carry A. Nation. Merala 180 centimetrov, no väčší rešpekt než výškou však vzbudzovala sekerou. Mnohí jej príbuzní trpeli duševnou poruchou, ju samotnú k fanatizmu dohnal jej prvý manžel. Bol alkoholik a ona mu porodila hendikepované dieťa.
Ovplyvnená kampaňou Únie kresťanských žien za triezvosť navštevovala bary a výčapy, kde tlieskala, kričala a spievala náboženské piesne. Neskôr fľaše s alkoholom a zariadenie podnikov demolovala sekerou. Žien zvaných „sekerníčky" okolo nej pribúdalo. Poplatky súdom a pokuty neboli problém, odkedy sa stala slávnou. Financovala ich predajom suvenírov - sekeriek a fotografií s podpisom, dokonca vydávala vlastný časopis. Carry A. Nation zomrela v roku 1911, dávno pred začiatkom prohibície, sláva ju však prežila, rovnako ako vyblednuté fotografie. Vidíme na nich jej prísnu tvár. Jedna ruka drží Bibliu, druhá sekeru.
Pani Carry A. Nation, najväčšia bojovníčka proti alkoholizmu v USA.
Merala 180 centimetrov a proti alkoholu bojovala plamennými kázňami,
podporenými Bibliou a sekerou, ktorou rozbíjala zariadenie krčiem
Vynaliezavosť pri nalievaní
Nie všetci moralisti používali také drsné metódy. Stále však platilo, že priestorom pre lobing a nátlak zostávali tie-ktoré štáty a radnice. Tak ako filmová cenzúra ani užívanie alkoholu nebola oblasťou, ktorú by regulovala centrálna vláda vo Washingtone. Miestami sa hnutiu darilo, príkladom je štát Maine, kde zákaz alkoholu platil už od roku 1851. Skutočným problémom však bývalo vynútenie, aby „suché" zákony neplatili iba na papieri. Spôsoby, akými ich ľudia obchádzali, boli totiž veľmi vynaliezavé. Svojím spôsobom sú inšpiratívne aj dnes - napríklad pre tých, ktorým sa nedarí účinne obmedziť fajčenie. Príklad? V New Yorku reštaurácie istý čas nemohli drink naliať inak ako k pokrmu, ktorý si zákazník objednal. Bývalo zvykom, že v zástupe smädných klientov rotoval jediný zákusok, aby bola táto požiadavka naplnená. Suchoty pomáhala obísť aj pošta, ktorá fungovala podľa federálnych, nie miestnych zákonov, takže záujemca o alkohol si ho jednoducho dal poslať poštou z iného štátu. Čoskoro bolo zrejmé, že zákaz, ak má byť úspešný, musí byť celoplošný.
Sen o lepšom svete
Napokon rozhodla prvá svetová vojna. V ohrození spravidla rastie snaha o centrálne riadenie, nehovoriac o tom, že triezvosť je dobrá pre bojovú morálku. Vojnové Rusko či Fínsko už mali zákazy alkoholu za sebou a schyľovalo sa k tomu aj v USA. Sú názory o podstatnej úlohe, ktorú opäť zohrali ženy-aktivistky. Kým muži bojovali na fronte, ony sa angažovali doma. Menej sa spomína, že prísnu prohibíciu podporovala aj rasistická organizácia Ku-Klux-Klan. Tak či onak, nielen Sovietske Rusko aj USA dvadsiatych rokov boli krajinou utópií. Tá o svete bez alkoholu bola obzvlášť príťažlivá a vzbudzovala obrovské nádeje. Predpokladalo sa, že prohibícia zvýši výkonnosť pracujúcich, vykorení chudobu a kriminalitu. Zdalo sa, že stačí utiahnuť kohútik alkoholu a zo Spojených štátov bude ekonomická veľmoc.
Pašeráci alkoholu používali rôzne dômyselné metódy, ako alkohol dopraviť
k zákazníkom. Na snímke automobil s nákladom drevených trámov, ktoré maskovali
vnútorný priestor, kde sa prevážali sudy s alkoholom
Volsteadov zákon
Cestu k celoštátnej prohibícii otvoril 18. dodatok americkej ústavy, preslávený ako „suchý". Tri štvrtiny štátov ho ratifikovali aj preto, že z nich mnohé už vtedy akú-takú prohibíciu mali zavedenú. V januári 1919 bol dodatok schválený. Zostalo len jedno - spresniť, čo bude onen „nápoj schopný intoxikácie", o ktorom sa v dodatku hovorilo. Bude to len „tvrdý" alkohol, čiže destiláty a liehoviny, alebo aj víno a či dokonca aj pivo? Rovnako „slávny" Volsteadov zákon napokon určil limit - bolo ním pol percenta liehu. Nápoj, ktorý obsahoval viac ako pol percenta alkoholu, bol zaradený medzi zakázané. Bolo to veľmi málo na opojenie, ale dosť na to, aby nenávidený autor zákona vošiel do dejín. Trochu nefér v porovnaní s kolegami v Kongrese, ktorí zaň hlasovali tiež, podaktorí dvakrát, pretože prvý pokus vetoval prezident Woodrow Wilson. Napokon presadili svoje. Prohibícia začala platiť 17. januára 1920.
Čo všetko sa nesmelo? Trestné bolo alkohol vyrábať, dovážať, predávať a prepravovať. Konzumáciu a prechovávanie zákon neupravoval. Azda sa to nezdalo potrebné v čase, keď sa očakávalo, že zdroje alkoholu jednoducho vyschnú. Dopyt po látke, ktorá bola a je trvalou súčasťou kultúry Západu, však neklesol. O čosi menej sa preto pilo len prvé dva roky - kým sa sivá ekonomika naplno chopila možností a nezásobila čierny trh tisíckami hektolitrov alkoholu.
Whisky na recept
Na čiernom trhu alkohol stonásobne zdražel, jeho kvalita sa zhoršila, no zakrátko sa ľudia opíjali viac ako predtým. Z praktických dôvodov vzrástla obľuba tvrdých liehovín. Nízke vrstvy, ktoré prohibícia mala vytrhnúť z biedy, popíjali ďalej. Viac sa spúšťala mládež a boháči, zakázané ovocie, najmä to kvasené, bolo v móde. Paradoxom pritom je že, fajčenie marihuany bolo v tom čase povolené. Ako sa k ilegálnemu potešeniu mohol dostať bežný občan? Používať na medicínske účely sa mohla napodiv aj whisky, a tak sa vyrojili pacienti s výhodnými diagnózami a zneužívali lekárske recepty.
Mexiko a Karibik zažívali nápor alkoholových turistov. Takzvaná rumová línia viedla tri, neskôr dvanásť kilometrov od amerických brehov, čo zneužívali výletníci aj pašeráci. Tí druhí viac ako s represívnymi orgánmi bojovali medzi sebou. Chudobnejší si trúnok zabezpečovali podomácky. Nekvalitný bathtub gin, teda doslova „gin pálený vo vani", pančované nápoje a jedovaté zmesi technického alkoholu povolené v priemysle, ktoré sa rôznym spôsobom filtrovali a dochucovali, tvorili každodennú spotrebu bedárov. To všetko zanechalo desaťtisíce obetí a mnohým ďalším poškodilo zdravie.
Dámy oslavujú zrušenie prohibície na pivo a víno na jar roku 1933.
Úplne sa prohibícia zrušila 5. decembra 1933. Piť počas prohibície
neprestal nikto, obetí vraj bolo vyše 45-tisíc
Šanca pre organizovaný zločin
Ozajstné nebezpečenstvo však bolo iné. Obrovský trh, ktorého sa štát vzdal, využil organizovaný zločin, a to v rozmeroch, aké Spojené štáty dovtedy nepoznali. Mafia získala kapitál a postavila sa na nohy. Odhaduje sa, že vládca chicagského podsvetia Al Capone mohol zarábať od desať do šesťdesiat miliónov dolárov ročne a veliť armáde štyridsaťtisíc mužov. Zisky umožnili podplácať úrady, organizovaný zločin prerástol politiku a celú spoločnosť. Do pašovania a výroby alkoholu sa zapojil každý podnikavec, ktorý chcel rýchlo zarobiť. Mnohí neskorší boháči a vzory mravnej bezúhonnosti začínali ako pašeráci či dodávatelia alkoholu - medzi nich patril aj Joe Kennedy, neskoršia hlava Kennedyovského klanu o otec prezidenta J. F. Kennedyho.
Gangstri alkohol v menšej miere vyrábali a vo väčšej pašovali najmä po vode z Kanady. Ich ozajstným revírom však boli priestory zvané „speakeasy". Nelegálne krčmy a výčapy nahradili niekdajšie saloony a najmä vo veľkomestách tvorili hustú sieť. Odhadom je ťažké uveriť, ale v Chicagu polovici dvadsiatych rokov mohlo byť až desaťtisíc speakeasov. V päťmiliónovom New Yorku tri- až desaťkrát viac! Ešte aj dnes stavbári pri búračkách odkrývajú tajné miestnosti, v ktorých sa žúrovalo a kryštalizovali nové formy džezu.
„Speakeasy" mohlo znamenať, že sa má popíjať potichu (speak easy), ale skôr to, že sa patrilo informácie o ich polohe a klientoch šíriť diskrétne. Mnohé pod jednou strechu zjednotili bar, nevestinec aj herňu, keďže hazard bol zakázaný tiež. Podávali sa tu jedlá, organizovali hudba a tanec. Pri vstupe sa mohli vyžadovať heslá a tajné kódy. Takisto sa mohlo stať, že vás dnu nevpustili len preto, že ste nemali spoločenský odev. Polícia bola bezmocná. Namiesto podniku, ktorý zatvorila, sa okamžite rojili ďalšie. Bezpečnú prevádzku vždy zabezpečili úplatky, konkurenciu odstraňovali udaniami a policajnými kontrolami.
Al Capone
Ešte pred polovicou storočia bolo Chicago dedinou. Pol milióna ľudí tu žilo v roku 1880, o desať rokov už ich bol milión. Priemysel a práca lákali prisťahovalcov, najmä čiernych. Tí z New Orleansu na východné pobrežie priniesli džez. Že je dnes Chicago obľúbenou kulisou filmov o mafii, však spôsobila až prohibícia. Gangov, ktoré na nej zbohatli a bojovali medzi sebou, tam pôsobilo viac než tisíc. Zrejme najslávnejším gangsterom, ktorý vošiel do dejín aj popkultúry, bol syn chudobných prisťahovalcov z Neapola Alphonse „Al" Capone (1899 - 1947).
Pochádzal z New Yorku a jeho rodičia boli chudobní a podľa všetkého sa živili poctivo - otec bol holič, matka krajčírka. Nie tak ich syn. Už v čase, keď prišiel do Chicaga, mohol mať za sebou dve vraždy. Používal prezývku Scarface, teda „zjazvená tvár", podľa zranení, ktoré utŕžil, keď sa živil ako vyhadzovač a barman. Do Chicaga ho priviedol boss Johnny Torrio. Capone bol jeho výkonnou pravou rukou a učenlivým žiakom, najmä čo sa týka vystupovania a schopnosti vyjednávania s políciou či konkurenciou. Keď sa Torrio po atentáte radšej stiahol do Talianska, Capone sa stal jeho nástupcom. To už bola polovica dvadsiatych rokov - čas, keď organizovaný zločin v Chicagu mal takú moc, že vyhrával voľby politikom, ochotným brať úplatky a spolupracovať. A aby si vylepšil imidž na verejnosti, neváhal siahať po charite, napríklad zdravotným programom pre školákov.
Účty si gangstri vybavovali krvavo a dômyselne. Slávnym príkladom je hromadný atentát z roku 1929, nazývaný Masaker na deň svätého Valentína. Caponeho konkurent a nepriateľ Bugs Moran mal vtedy dohodnúť výhodný obchod na schôdzke v Chicagu v tuctovej garáži. Kým jeho spoločníci poctivo čakali na šéfa, vonku zastavilo policajné auto s piatimi mužmi. Dnu najprv vtrhla dvojica v uniformách. V domnienke, že ide o bežnú raziu, gangstri odhodili zbrane. Samopalmi ich vzápätí postrieľali traja muži, ktorí vyčkávali v zálohe. Z miesta činu odišli obklopení falošnými mužmi zákona. Bugs Moran sa oneskoril a to mu zachránilo život. Výsledkom akcie bolo sedem mŕtvych, väčšinou gangstrov.
Al Capone so svojimi právnikmi v roku 1931. Capone netušil, že smiešna obžaloba
za neplatenie daní ho pošle do väzenia na jedenásť rokov. Po predčasnom
prepustení v roku 1939 sa stiahol do ústrania, pretože bol vážne mentálne
postihnutý neliečenou syfilitídou, na ktorú zomrel v roku 1947
Legalizácia hazardu
Korene, aké zapustila mafia, sú tým najhorším dedičstvom prohibície. Gangstri sa naučili organizovať do väčších a lepšie fungujúcich celkov. Okrem toho, že medzi sebou bojovali, vyvinuli aj mechanizmy ako sa dohodnúť, napríklad pri deľbe území. Príkladom je zasadnutie zločineckej komisie pre riešenie konfliktu záujmov, ktoré sa v roku 1929 konalo v Atlantic City. V tom čase už dávno nešlo len o prostitúciu, obchod so zbraňami či vydieranie. Mafia sa stala politickou silou, jej štruktúry často nahrádzali štát. Ozajstným darčekom pre mafiu bola legalizácia hazardu v roku 1931. Získané peniaze mohla vyprať a investovať v iných oblastiach, napríklad stavebníctve.
Čas dať si pivo
Kým spočiatku sa prohibícii vzpierali najmä veľké mestá, po začiatku Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 už ilúzie nemali ani obyvatelia tradične suchších južanských miest a vidieka. Zrušiť zákaz žiadali republikáni aj demokrati.
Uvoľnenie prišlo postupne. Ako prvé si Američania mohli legálne vychutnať ľahšie pivo a víno, a to na jar 1933. „Myslím, že je čas dať si pivo," vyhlásil prezident Franklin Delano Roosevelt po podpise zákona, ktorý to umožnil. Deň po tom, ako začal platiť, vraj do Bieleho domu dorazila zásielka piva Budweiser. Prijatím iného dodatku bol suchý dodatok ústavy zrušený 5. decembra 1933. V texte ústavy je dodnes jediný, ktorý neplatí. Kompetencia či alkohol povoliť či zakázať sa teda vrátila jednotlivým mestám a štátom. V niektorých brali občania novootvorené bary útokom. V iných ako Kansas - aspoň naoko - abstinovali a abstinujú naďalej. Aj dnes sú na mape Spojených štátov suché zóny, kde alkohol nepredávajú.
Fiasko aj pozitíva
Že sa prohibícia neoplatila, ukazujú odhady obetí, za štrnásť rokov ich mohlo byť až štyridsaťpäťtisíc. Ušľachtilý pokus sa skončil fiaskom, no pochybný bol už jeho základ. Osvietenecká pravda, že koreň zla je jediný a dá sa ľahko odstrániť, neplatí. Ukázalo sa, že jednoduché recepty nie vždy fungujú a sociálne inžinierstvo bolí. A tiež, celkom banálne, že zakázané ovocie chutí najviac. Nič však nie je čiernobiele. Amerike dvadsiate roky priniesli aj rozkvet džezu a nie náhodou ich označujú ako zlaté. Doba, ktorú uťala až hospodárska kríza, mala svoju dynamiku, pôvab a atmosféru. Môže aj nešťastná prohibícia, hovoria kacíri.
Je zaujímavé, čo dokázal zákaz jednej chemickej látky. Ľudí vyprovokoval k vynaliezavosti a zmenil celú spoločnosť od politiky, šport až po architektúru. Čo prohibícia nemohla nezmeniť, je alkoholická kultúra. Uvoľneniu vďačí za rozmach pivovarníctvo. Konšpiračné servírovanie drinkov do porcelánu prežilo a dnes je štýlové. Ktovie, ako ďaleko by sa bez zákazu dostali kalifornskí vinári a výrobcovia whisky. Naopak, kubánsky rum či kokteil mojito do sveta uviedli práve americkí turisti, ktorí sa chodili hromadne spíjať do Havany.
