Peklo na Haiti sa nekončí ani po týždni

V karibskom štáte, ktorý minulý utorok zničilo zemetrasenie, sa stále bojuje o život. (Z PORT-AU-PRINCE OD REPORTÉRA MF DNES PAVLA NOVOTNÉHO)

Cez víkend ešte vždy vyťahovali z trosiek hlavného mesta živých ľudí. Či prežijú, nie je isté.

PORT-AU-PRINCE. Dvadsaťdvaročná Calvin leží pod stromom, pripútaná na lôžko už štvrtý deň. Pri hlavnej nemocnici v PortauPrince čaká na to, že sa o ňu lekári postarajú. Necelý týždeň po ničivom utorkovom zemetrasení je ich na karibskom ostrove zúfalo málo.

„Dom sa zrútil, prepadli sa poschodia do prízemia,“ rozpráva jej priateľ, ktorý Calvin odhodlane drží za ruku.

Calvin už štvrtý deň čaká na ošetrenie.

Čakanie na amputáciu

Nešťastný pár nevie, čím vlastne žena skutočne trpí. Lekári ju ošetrili len čiastočne a Calvin pomaly zomiera. Rovnako ako statočná tridsiatnička, ktorá leží od Calvin sotva pár metrov - prišla o nohu, zranenie má ošetrené len provizórne. V spoločnosti uplakaných príbuzných odovzdane čaká na odbornú amputáciu.

Po zemetrasení

Utorkové zemetrasenie zabilo desaťtisíce ľudí. Niektoré odhady hovoria dokonca o viac ako 200tisíc obetiach. Na ostrov prichádza medzinárodná pomoc, dostáva sa k nej len časť ľudí. V krajine vyčíňajú kriminálne gangy.

„Teraz máme v Haiti sedem lekárov, čoskoro ich tu bude štrnásť,“ hovorí Margareth Egarová z organizácie International Medical Corp pod podmienkou, že ju zdržíme „vážne len minútu“. Lebo pacienti tejto nemocnice majú málo času.

Tí, pre ktorých je už večnosť realitou, ležia za nemocničným múrom. Nejde o nebožtíkov zo špitálu: ľudia sem vraj nosia mŕtvoly, ktoré zostali opustené na uliciach Port-au-Prince.

„Nikto ich nehľadá, nechýbajú, zostali samé,“ vysvetľuje náš haitský sprievodca Will.

Bagrom na telá

Keď sme prichádzali za chorými, prešiel okolo buldozér, ktorý niekoľko desiatok tlejúcich tiel nahrnul k múru a lyžicou ich zdvihol na korbu nákladného auta.

Rozpadajúce sa, pálivým slnkom skrútené telá tak ako v bizarnej groteske prepadávali z korby mohutného auta, ktoré podobne ako v časoch moru odváža mŕtvych pochovať mimo mesta.

Chtiac-nechtiac som si spomenul filmové obrázky z nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, ktoré celé generácie desia zo spánku: stroje hrnúce pred sebou kopce mŕtvol.

Pri nemocnici ľudia pred mŕtvolami utekali. Hádam preto, že koncentrácia smrti sa pri nemocničnom múre nedorozprávaných nárekov priblížila peklu. Možno pre neznesiteľný zápach.

Na námestiach ich však nevšímavo obchádzajú, veď tlejúce, odľudčtené torzá z ulice postupne miznú.

Nočné mory a zázraky

Obraz muža, ktorý na ulici Del Mas vzal kameň, aby zahnal túlavého psa od nafúknutých zvyškov človeka, tak ašpiruje na slušné umiestnenie v kategórii banálnych nočných môr.

Aj v Port-au-Prince sa však dejú zázraky. Šesťdesiatdvaročného Francoisa Zaviera spod trosiek vyhrabali v sobotu. „Modlil som sa, volal,“ pomaly artikuluje muž, ktorý podobne ako ostatní ranení neleží na nemocničnom lôžku, ale musí sa uspokojiť potrhanou dekou v parku.

Desaťtisíce ľudí prišlo o domovy. Niektorí žijú v provizórnych stanoch, iní len tak v parku na deke.

„Počul som tých, čo hľadali v troskách,“ dodáva Francois medzi ľuďmi bez domova, ktorí so svojimi deťmi, hrncami a núdzovými igelitovými príbytkami obsadili park. Aj v Port-au–Prince ľudia začínajú bojovať, lebo mnohí zaháňajú bezmocnosť hnevom, či unikajú do letargie.

Nefoťte palác, ale biedu

„Prečo točíte zrúcaný prezidentský palác? Prečo radšej neukazujete tú biedu okolo?“ kričal rozhorčený päťdesiatnik, ktorý tak ako ostatní Haiťania ťažko znášajú pohľad na trosky impozantnej budovy, symbolu ťažko skúšaného štátu.

Požiarnici sa napriek tomu pustili do boja s ohňom, ktorý stále spaľuje budovu ministerstva spravodlivosti.

V meste, ktoré navzdory povodniam, nejasným správam nebolo zničené celé, konečne pracujú špecialisti na odpratávaní trosiek, lebo pod nimi spravidla nachádzajú už len mŕtvych.

Na letisko neustále prúdi pomoc z celého sveta, ale jej distribúcia k postihnutým tragicky viazne.

Pomoc prichádza, ľudia odchádzajú

Miestu, ku ktorému sa dosiaľ upínali nádeje celého Haiti, teraz vládnu americkí vojaci. Na letiskovej ploche nie je pre hrmot lietadiel a vrtuľníkov počuť ani slovo. Pristávajú tu lietadlá z celého sveta: Latinskej i Severnej Ameriky, Európy, bohatých krajín Ázie, Ruska.

Stroje, ktoré privážajú nielen lieky a potraviny, ale aj ťažkú techniku, často odvážajú z ostrova Haiťanov i cudzincov túžiacich po pokoji v zahraničí. Chudobní obyvatelia postihnutých štvrtí Port-au-Prince odchádzajú aspoň k príbuzným na dedinu, ktorá zostala zemetrasením prakticky nedotknutá.

Má Haiti, ťažko skúšané desaťročiami politického nepokoja i prírodnými katastrofami, šancu na lepší život? Alebo sa prepadne ešte hlbšie, keďže už teraz je najchudobnejšou krajinou západnej hemisféry?

„Každá tragédia sa môžu premeniť na začiatok niečoho nového, pozitívneho. Musím byť optimista, narodil som sa na Haiti,“ povedal mi ešte na letisku Joseph, ktorý teraz žije na severe Európy. A domov sa vrátil preto, aby ako pracovník cirkevnej charity pomohol svojmu mestu.

Jeden ostrov, dva svety

Východná časť Hispanioly si užíva turistov, západnú ťažko skúšajú živly aj prevraty.

PORTAUPRINCE, JIMANI. Pravda, reštaurácia malého hotela vo vnútrozemskom mestečku Jimani nevarí ako tie parížske, ba ani ako tie pražské. Vlastne nevarí (skoro) vôbec. Barmanky sú tu usmievavé, postele čisté a ustlané, pivo studené. Tak ako voda, čo tečie zo sprchy.

Jimani je v odľahlej Dominikánskej republike, ktorá sa preslávila plážami, luxusnými hotelmi, krásou dievčat i svojráznou španielčinou. Cesty tu majú diery, len na vedľajších trhoch a v obchodoch je v podstate dostať všetko, čo človek potrebuje. Aj internet sa tu usadil, aj keď nie je veľmi rýchly.

Neďaleko odtiaľto - ešte stále na karibskom ostrove Hispaniola - sa začína iný svet.

Pre utečencov sme museli posilniť hranicu.

Richard Trinidad Benitez, šéf imigračného úradu v Jimani

V Haiti, kedysi kvitnúcej francúzskej kolónii, sú gangy politikov i zločincov často v jednej osobe. Boh či príroda (podľa presvedčenia) ako by sa hnevali v krajine, ktorá sa zmieta v nestabilite.

Bičujú ju búrky i hurikány, teraz sa triasla zem. Štyri pätiny obyvateľov tu žijú pod hranicou chudoby, musia vystačiť s menej ako dvoma dolármi denne. Krajina je najchudobnejším štátom západnej hemisféry. Cudzinec je tu aj v čase, keď neudrela prírodná katastrofa, vystavený nebezpečenstvu – od všadeprítomnej kriminality až po choroby pre zlé hygienické podmienky.

Aj preto sa na Haiti bežní turisti prakticky nevyskytujú. Vzťahy medzi oboma svetmi, ani na jednom ostrove nebývajú idylické. Mnohí Haiťania sa snažia odísť do Dominikánskej republiky, tá sa snaží ich prílev obmedziť.

Napriek tomu to boli práve dominikánski susedia, ktorí prví dorazili s pomocou. Zostávajú slušnými susedmi napriek sporom.

Možno raz, kedysi pyšné Haiti, ktoré sa roku 1804 stalo druhou nezávislou krajinou amerického kontinentu (po Spojených štátoch), predbehne Dominikáncov a ich kedysi chudobnú, zanedbanú španielsku kolóniu.

Pavel Novotný, MF Dnes

Zbierky na pomoc Haiti UNICEF Slovensko Grösslingová 6

800 00 Bratislava

číslo účtu 26 29 72 62 97, kód banky 1100, variabilný symbol 0110

Slovenský Červený kríž Slovenský Červený kríž

Grösslingová 24

814 46 Bratislava

číslo účtu 66 55 55, kód banky 0200, variabilný symbol 2010

Slovenská katolícka charita Kapitulská 18

814 15 Bratislava

číslo účtu: 40 08 05 84 24, kód banky 7500, variabilný symbol 168

Človek v ohrození Svätoplukova 1