ohol nahradiť.
Máte pocit, že som sa zbláznil? Ja tiež, keď som zachytil novinové články o zmenách vo vedení pražskej Národnej galérie. „Milan Knížák končí na čele NG,“ zneli titulky, zatiaľ čo samotná správa bola o tom, že sám Knížák si plánuje odchod koncom roka 2011. Titulok mal správne znieť: „Knížák chce riadiť Národnú galériu ešte dva roky.“
Šikovná fintička, zvlášť keď sa ukázalo, že súčasný minister mal chuť Knížáka vystriedať ešte za svojho úradovania, teda v nasledujúcich mesiacoch.
Ale nepodarí sa mu to, rovnako ako jeho minimálne dvom predchodcom. Nezabudnime si tiež všimnúť, že svoj pracovný týždeň skončil Knížák v priateľskej debate v reštaurácii s prezidentom Václavom Klausom.
Knížáka z jeho stoličky hneď tak niekto nedostane.
Je pozoruhodným mužom. Komentátori môžu jedovato hovoriť, že je jedným z posledných reliktov klausovsko-zemanovskej opozičnej zmluvy, ale faktom je, že sa vo svojej funkcii zabetónoval nadlho. A že si ju dokázal udržať bez toho, aby poľavil zo svojej extravagancie, extrémizmu a arogancie.
Milan Knížák je antitézou k stereotypu úspešného štátneho úradníka či šéfa verejnej inštitúcie. Jeho nezniči〜teľnosť je spoločenským až prírodným úkazom.
A má zmysel pre humor, takže sa po vzore jedného starého židovského príbehu rozhodol usporiadať vlastný pohreb ešte za svojho života. Stavím sa, že vo funkcii bude určite dlhšie, ako ja budem písať tento stĺpček.
