DIETMAR GRIESER sa narodil v nemeckom Hannoveri, viac ako päťdesiat rokov žije vo Viedni a po slovensky vie len pár slov. Jeho kniha Strýko z Bratislavy sa minulý rok stala v Rakúsku bestsellerom a vylepšila Slovensku reputáciu viac ako intenzívna reklamná kampaň. So šarmom v nej píše o slávnych ľuďoch, budovách či veciach, ktoré preslávili Rakúsko, hoci pochádzajú z neznámeho Slovenska.
Ako vznikol nápad pátrať po rakúskych stopách na Slovensku?
Pred štyrmi rokmi mi vyšla kniha Boehmische Grossmutter (Česká stará mama) s rovnakou témou, pátral som po slávnych ľuďoch či veciach, ktoré pochádzajú z Česka, ale preslávili Rakúsko. Predstavoval som ju na viacerých podujatiach, aj v Kultúrnom inštitúte v Bratislave. Veľvyslancom na Slovensku bol vtedy Martin Bolldorf a ten mi povedal, že teraz musí vzniknúť kniha o Slovensku. Nebol som si istý, či bude o čom písať, ale on už mal pripravený zoznam s niekoľkými slávnymi menami.
A bol z toho bestseller...
Opäť ma prekvapilo, aké pozitívne reakcie kniha vyvolala. Mnoho vecí bolo nových nielen pre mňa, ale aj pre niektorých slovenských čitateľov. Myslím, že knihe pomohol príjemný titul, je tam niečo pre Rakúsko, ale aj istý rešpekt voči Slovensku.
Ako dlho ste zbierali materiál?
Intenzívne jeden rok. Na začiatku knihy je mapa s miestami, ktoré som osobne navštívil. Nebol som len v Bratislave či v Košiciach, ale aj v Humennom či Bardejove. Navštívil som Záhorskú Ves, kde sa narodila svetoznáma operná speváčka Lucia Poppová a ako 23-ročná odišla za kariérou do Viedne, takže o nej v komunistickom Československu hovorili len ako o prebehlíčke a štátnej zradkyni. Po páde komunizmu stihla jediný koncert v Slovenskej filharmónii v roku 1990, o tri roky zomrela na rakovinu. Bol som aj v Ružomberku, kde sa v roku 1904 narodil hollywoodsky herec Peter Lorre (vlastným menom Ladislav Löwenstein), známy ako karpatský démon a nezabudnuteľný vreckový zlodej z kultového filmu Casablanca.
V kapitole Osožné klamstvo píšete o pomníku cisárovnej Sissi v Bardejovských kúpeľoch, ktorý prežil všetky politické búrky 20. storočia.
Do Bardejova prišla cisárovná Alžbeta v roku 1895. Mala 57 rokov a len tri roky života pred sebou, ale trojtýždňové liečenie sa jej veľmi páčilo. Na raňajky musela mať čerstvé teplé mlieko, ktoré jej očividne veľmi chutilo, pretože hneď chcela vedieť, ktorá krava to bola a vzala si ju do Viedne do Schönbrunu, kde mala vlastnú mliekareň, riadny luxus na tie časy. Miestni jej v roku 1903 postavili pamätník, pretože jej boli vďační, že urobila kúpeľom takú kolosálnu reklamu. Nechceli preto neskôr dovoliť, aby jej pamätník zbúrali. A tak počas druhej svetovej vojny hovorili, že je to ideál slovenskej ženy árijského pôvodu, neskôr komunistom, že je to len manželka budapeštianskeho zubára, neskôr že je to ruská cárovná Katarína II.
Ktorá epizóda bola najzaujímavejšia pre vás?
Veľmi malá historka z Marianky. V čase monarchie tam bol kameňolom a fabrika, kde sa vyrábali úradné školské tabule z bridlice pre celú rakúsko-uhorskú monarchiu. Šli do Viedne, Budapešti či českých Budějovíc, dokonca aj do Egypta a niektorých častí Južnej Ameriky. Denne vyrobili osemtisíc kusov, pracovalo tam tristo pracovníkov šesť dní v týždni. Ja sám mám ešte jednu školskú tabuľu, ktorá má dnes sedemdesiat rokov, takže to bolo pre mňa veľmi osobné.
Aký dojem na vás urobili Slováci?
Rád to porovnávam s knihou Boehmische Grossmuter, pretože každý Rakúšan má na východe nejakého príbuzného, ja mám babičku v Sliezsku. V Česku sa mi pracovalo horšie, pretože niektorí ľudia nemali chuť rozprávať. Mal som pocit, že ma nechcú. Doteraz nebola kniha preložená do češtiny. Povedali mi, že niektorí Česi považujú odchod človeka z vlasti za zradu. Hnevá ich, že psychiater Sigmund Freud neostal v Česku, ale odišiel do Viedne a tam sa preslávil. Alebo slávny futbalista Matthias Sindelar (narodil sa ako Matěj Šindelář v roku 1903 neďaleko Jihlavy - poz. aut.), tomu zazlievali, že nehrá futbal za Československo, ale za Rakúsko. Takže tam občas cítiť isté protiviedenské nálady.
A na Slovensku?
Na Slovensku boli všetci veľmi otvorení pri mojom rešeršovaní, slovenský veľvyslanec vo Viedni mi pomohol nájsť mnoho dobrých kontaktov, mám vás preto vo výborných spomienkach, aj slovenské publikum bolo doteraz veľmi priateľské. Obával som sa spočiatku reakcií, pretože pri udalostiach pred rokom 1918 som nepoužíval názov Bratislava, ale Pressburg. Neurobil som to z nejakej habsburskej nostalgie, ale len pre ľahšiu orientáciu, ale Slováci to vzali bez problémov. Rovnako ako dve kapitoly v knihe, kde píšem o vysídľovaní. Spomínam tam osud biskupa Linzu Ludwiga Schwarza, ktorý musel odísť, keď mal päť rokov, a Antona Lehmdena. Ten po nástupe komunistov k moci za dramatických okolností utiekol do Viedne a tam sa stal uznávaným maliarom.
Majú Slováci a Rakúšania niečo spoločné?
Majú silnú spoločnú históriu, ktorá sa nedá vymazať.
A čo súčasnosť?
Vzájomné vzťahy sú neporušené, nie sú tam žiadne animozity a je tam dobrá vôľa. Napríklad v Hainburgu som mal čítanie knihy, tam bolo cítiť, ako to zrastá, prišli tam ľudia priamo z Bratislavy, ale mnohí tam už žijú, pretože ceny pozemkov sú lacnejšie ako v Bratislave. Čo ma v poslednom čase hnevá, sú rozhovory so staršími Rakúšanmi o Slovensku a oni mi povedia, áno, máme slovenskú opatrovateľku. To mi príde málo, keď sú vedomosti o susednej krajine a národe zredukované na opatrovateľku. To je skoro deprimujúce, pre mňa je to nedostačujúci obraz o krajine.
Pred dvadsiatimi rokmi vládla v oboch krajinách eufória z pádu železnej opony, Čechov a Slovákov vítali vo Viedni, v susednom Hainburgu ľudia slovenským deťom rozdávali čokoládu. Záujem o susedov bol veľký. Prečo sa to zmenilo?
Myslím, že ten pokrok, ktorý nastal na východe, nevzali Rakúšania vážne, čo naznačila aj opatrovateľka v obci Ptičie, ktorá mi rozprávala, že jej rakúska rodina neverila, že má dom. Takže je tam istý informačný deficit.
Ešte stále?
Stále, pretože o Slovensku sa málo dočítate v novinách. Možno je to pre ľudí veľmi blízko, možno ani pre novinárov to nie je dosť exotické, aby písali napríklad cestopisné reportáže. Samozrejme, že médiá dávajú prednosť negatívnym správam, takže vieme o problémoch s Rómami či o moste v Komárne, cez ktorý nemohol prejsť maďarský prezident.
V rakúskom telefónnom zozname je pritom veľmi veľa slovenských či českých mien. Prečo majú Rakúšania taký odstup od cudzincov?
Asi je to z histórie, prehrali dve vojny a nemali nič, potom niečo vybudovali a dostali strach, že im niekto niečo vezme, dostane lepšie podmienky ako oni. Vo Viedni cítiť tú mentalitu, uzavrieť sa od vonkajšieho sveta a nadávať cudzincom. A teraz zvlášť, keď si každý musí trochu utiahnuť opasok. V Nemecku to nemáte, možno v Londýne trochu.
Obyčajne sa ľudia sťahujú z menších miest či štátov do väčších. Vy ste sa narodili v Nemecku, ale už viac ako päťdesiat rokov žijete vo Viedni. Prečo?
Rakúska mentalita je mi blízka, hoci ju vnímam aj kriticky. Od prvého dňa som sa tu cítil ako doma.
Aká je rakúska mentalita?
Veľmi silný emocionálny postoj k veciam aj určitý eskapizmus, teda nebrať nepríjemné veci na vedomie. Nie som na to hrdý, ale aj ja sa tak občas správam.
Sú veľké rozdiely medzi Rakúšanmi a Nemcami?
Veľké. Hoci musím povedať, že sám som alergický na niektoré vlastnosti Nemcov, takže keď stretnem nemeckých turistov vo Viedni, som nepríjemnejší než domáci. Na čo som si tu musel dlho zvykať, je dôležitá sieť známostí, že je dobré, keď niekto zdvihne telefón a prehodí za vás dobré slovo. Potrebujete tu svojich ľudí. To je typické pre Rakúsko. Alebo ísť do Heurigenu (typická viedenská vináreň - poz. aut.) a prehodiť dobré slovo sám o sebe. Ja tam idem na dobré vínko či na vašu bryndzu, ktorú mi až do napísania Strýka z Bratislavy predstavovali ako rakúsku špecialitu.
A čo majú Nemci a Rakúšania spoločné?
Reč, ale aj tú nie vždy. Veľakrát sa mi stalo, že som bol v spoločnosti, dobre som sa zabával s príjemnými ľuďmi, aj tak vždy nakoniec príde otázka, prepáčte, ale vy nie ste odtiaľto. Tak sa pýtam, ako to? Keď zneistejú, že som z Viedne, tak sa opýtajú, ale nenarodili ste sa tu, že? A to ma vždy nahnevá. A dokonca sú takí, ktorí sa ma opýtajú, prečo nemám viedenský akcent a to už je nebezpečné.
Napísali ste tridsaťpäť kníh, každý rok jednu. Mnohé bestsellery boli preložené do niekoľkých jazykov. Pri ktorej vás písanie bavilo najviac?
Pri tej prvej, ktorá ma aj preslávila - Múzy žijú dlhšie. To bola kniha o vdovách umelcov a bolo veľmi zaujímavé stretnúť sa s dámami, ktoré ovplyvnili slávnych umelcov. Ale veľmi sa mi páčila práca aj na knihe Boehmische Grossmutter či teraz pri Onkel aus Pressburg.
Môžu takéto knihy zlepšiť vzťahy medzi krajinami?
Rozhodne. Tie knihy mali veľkú odozvu v médiách a výborné reakcie u Rakúšanov. V prípade Strýka z Bratislavy hlavne medzi tými skôr narodenými Rakúšanmi, ktorí o Slovensku často vedia len od svojich opatrovateliek.
