ch.
V roku 1947, keď sa svet spamätával z hrôz druhej svetovej vojny, sa na verejnosť dostal prvý „ľudský“ román z tej doby. Knižne vydali Denník Anny Frankovej, židovskej tínedžerky, ktorá sa 25 mesiacov spolu s rodinou ukrývala v holandskom Amsterdame. Spomienky normálneho dievčaťa žijúceho v nenormálnej dobe zachránila a uchovala Miep Giesová.
Z Viedne ušla pred hladom Narodila sa pred storočím v rakúskej Viedni. Z nej ešte ako dieťa odišla, lebo v Rakúsku po prehranej prvej svetovej vojne nemali čo jesť. Presťahovala sa do Amsterdamu, kde skončila v náhradnej rodine. V roku 1933 sa jej život zmenil. Vtedajšia hospodárska kríza ju pripravila o prácu a preto sa obzerala po novej. Nakoniec sa dostala k Ottovi Frankovi, židovskému riaditeľovi potravinárskej firmy, kde sa stala úradníčkou. Postupne sa stále viac zbližovala s Frankom a stala sa jeho dobrou rodinnou známou.
Všetko sa vyvíjalo bezproblémovo, až kým sa nezačala druhá svetová vojna. Giesová, vtedy ešte Santrouschitzová, odmietla vstúpiť do ženskej nacistickej organizácie a hrozila jej za to deportácia do rodného Rakúska, ktoré už v tom čase patrilo pod nacistické Nemecko. Pred núteným odchodom ju zachránila až svadba s Janom Giesom.
Miep Giesová
(5. 2. 1909 - 11. 1. 2010)
1922 - prišla z Viedne do Amsterdamu 1933 - prvýkrát sa stretla s Ottom Frankom 1942 - začala ukrývať rodinu Frankovcov a ďalších Židov 1944 - nacisti odhalili úkryt 1947 - prvýkrát vyšiel Denník Anny Frankovej
Ešte horšie na tom boli Frankovci, ktorým takisto hrozila deportácia, ale do koncentračného tábora. V roku 1942 sa jej Otto Frank spýtal, či im pomôže skrývať sa v tajnej prístavbe pri firemnom sklade. „Áno, samozrejme, odpovedala som. Prišlo mi to ako niečo úplne prirodzené. Týmto ľuďom som mohla pomôcť. Boli bezmocní, nemali sa na koho obrátiť,“ spomínala neskôr Giesová.
Rodine Frankovcov a niekoľkým ďalším Židom pomáhala Giesová s manželom a ďalšími štyrmi zamestnancami firmy. Nebolo to jednoduché. Jan načierno zháňal lístky na jedlo, aby niečo vyšlo aj pre Frankovcov. Miep denne na bicykli krúžila okolo celého mesta, aby pri nákupoch potravín nevzbudzovala podozrenie.
Už predtým si všimla inteligenciu Anny Frankovej i jej osamelosť. Dievča práve vstupovalo do puberty, začalo ináč myslieť, no nedostalo riadny priestor prejaviť sa, keďže sa muselo ukrývať. Dostalo aspoň denník, ktorému sa zverovala so svojimi myšlienkami. „Vyzerá to, že moje a Miepino myslenie nie sú veľmi vzdialené,“ napísala raz Anna o svojej chránenkyni.
Prežil len otec a denník Giesová bola aj pri tom, keď nemecká polícia odhalila miesto úkrytu na základe udania, ktoré sa historikom nikdy nepodarilo vystopovať. Po zadržaní židovskej rodiny sa ich snažila zachrániť úplatkom na policajnej stanici, ale bolo už neskoro. V auguste 1944 sa dostali do tábora vo Westerborku, odkiaľ ich neskôr v dobytčích vagónoch previezli do Osvienčimu. O pár mesiacov neskôr Annu a jej sestru Margot transportovali do Bergen-Belsenu, kde Anna v marci 1945 zomrela na týfus. Len dva týždne pred tým, ako tábor oslobodili.
Z táborov sa vrátil len Otto Frank. Giesová mu hneď po návrate odovzdala zväzok papierov, ktoré napísala jeho dcéra. Nikdy ich neotvorila, hovorila, že aj keď ide o denník dieťaťa, aj deti majú právo na súkromie.
Denník prvýkrát čítala, až keď vyšiel v druhom vydaní. „Prečítala som ho celý na jedenkrát. Z tej knihy vychádzal Annin hlas, plný života, nálad, zvedavosti, pocitov. Už nebola mŕtva, v mojej mysli znovu ožila,“ povedala.
Giesová sa po vojne stala neoficiálnou vyslankyňou Anny Frankovej. Chodila po Európe, stretávala sa so študentmi a rozprávala o druhej svetovej vojne i o Anne. Bojovala s popieračmi holokaustu, ktorí dodnes tvrdia, že denník nie je úplne autentický.
Aj tak o sebe nikdy nehovorila ako o hrdinke. Naopak, často hovorila o tom, že ani pomoc desiatok tisíc Holanďanov všetkých Židov nezachránila a to jej je ľúto. Keď po krátkej chorobe zomrela, mala sto rokov.
