Ariane Sabet: Irán na nás používa stredoveké spôsoby mučenia

Dvanásteho januára 2010 sa v Iráne začal súdny proces so siedmimi bahájistami, ktorých tamojší režim zatkol ešte v prvej polovici roka 2008. Celý ten čas ich držal na samotkách bez postelí. Dlhé obdobie voči nim nebolo vznesené žiadne obvinenie, až neskôr sa dozvedeli, že údajne šíria skazu na zemi a sú špiónmi Izraela. Počas väzby nemali možnosť kontaktovať sa so svojimi právnymi zástupcami, samotný súd je neverejný, bez kontroly verejnosti a medzinárodného spoločenstva.

Vzhľadom na to, čo Irán „vystrája" s bahájistami už dlhé desaťročia, nie je vylúčené, že všetci siedmi dostanú trest smrti. Svet je zhrozený a protestuje, Irán si to nevšíma. Dotyční by totiž ani zďaleka neboli prvými, kto v moslimskom Iráne doplatil na svoju vieru popravou.

O tom, čo sa v Iráne deje, ako tam mučia a popravujú nevinných ľudí, debatujeme s Ariane Sabet, iránsko-nemeckou bahájistkou, žijúcou na Slovensku. Aj jej rodina v Iráne prišla pre vieru o troch členov. Popravami a vraždou.

Vaša mama bola Nemka, otec Iránec, študovali ste vo Švajčiarsku a USA, manžela máte Kanaďana, žijete na Slovensku. Nechýba vám niečo, čomu u nás hovoríme vlasť, skutočný domov?

Veľmi dobrá otázka. (smiech) Keď sme sa s manželom brali, ja som žila vo Švajčiarsku a on v Kanade. Museli sme sa teda rozhodnúť, kde nakoniec zakotvíme. Na Slovensko som sa občas dostala so speváckym zborom a zrazu sa manžel spýtal, prečo by sme nemohli žiť práve tu. Prišli sme sem a získali pocit, že ide o veľmi dynamickú spoločnosť, ktorá v sebe skrýva veľa nádeje. Zatiaľ neľutujeme.

V dome, v ktorom som vyrastala, nás rodičia vždy učili, že sme svetoobčania, že sa máme cítiť doma všade na svete. Ja sa teda cítim dobre kdekoľvek.

Ľudia z bývalého východného bloku často vzhliadajú práve k západným krajinám, v ktorých ste žili - pre vyššiu životnú úroveň, dlhšie zavedenú demokraciu, menšiu mieru korupcie, vyššiu vymožiteľnosť práva a tak ďalej. Ako vnímate Slovákov?

Myslím si, že Slováci príliš podceňujú vlastné sily a schopnosti, na druhej strane však disponujú zdravou dávkou zvedavosti. Chcú vidieť a skúmať cudzie krajiny, sú otvorení novým veciam, radi o tom všetkom diskutujú.

Čo nám možno vytknúť?

Ťažký jazyk. (smiech) Chcela by som slovenčinu ovládať lepšie, ale je to náročné. Musím na tom riadne popracovať.

V ktorej z krajín, ktoré ste vystriedali, sa žije najkomfortnejšie?

Nerozlišujem to, každá má svoje plusy aj mínusy, v každej by sa hodilo na niečom popracovať. Nebudem však klamať, v strednej Európe sa mi naozaj páči a chcem, aby moja dcéra videla krajinu, v ktorej ešte nie je všetko „učesané" tak, ako by malo byť.

Obyčajní Iránci majú radi cudzincov

Považujete sa za Iránku?

Áno, som minimálne polovičnou Iránkou.

Smerujem k tomu, čo človek cíti, keď pozná svoje korene, ale na druhej strane v tej krajine nikdy nebol. Pre bahájistku by cesta do Iránu asi nebola bezpečná.

Túžba navštíviť tú krajinu je vo mne neustále. Zaujíma ma, ako sa tam žije, ako to tam v skutočnosti vyzerá, kompenzujem si to teda aspoň tým, že vyhľadávam rôzne informácie v snahe dozvedieť sa čo najviac. Chcela by som byť aj viac v kontakte s tamojšou mládežou. Práve v nej vidím nádej, že sa raz niečo zmení. Mám totiž stovky príbuzných, ktorí žijú po celom svete, ale prakticky len jeden z nich je v Nemecku - moja matka.

Čo vám o Iráne hovoril otec?

Bol to hrdý Iránec, hoci sa vo mne snažil zanechať najmä obraz svetoobčianstva. Spomínal, že tá krajina je farebná a rozmanitá, že má obrovské kultúrne dedičstvo. Pripomínal, že nielen v Nemecku, ale aj v Iráne tvoria napríklad skvelí básnici. Práve otec sa zaslúžil o to, aby boli do nemčiny preložené diela niektorých z nich. Viem tiež, že obyčajní Iránci sú pohostinní ľudia, ktorí majú radi cudzincov.

Poznáte typické iránske jedlo?

Základom je určite ryža v rôznych úpravách. Verte, že chutí vynikajúco, k tomu sa podáva veľmi dlho sa variace mäso so zeleninou. Uvarím vám ho? (smiech)

Významní iránski intelektuáli sa za Irán hanbia

Z Iránu emigrovalo okolo sto členov vašej bahájskej rodiny, ostalo ich tam desať...

Áno, s tým, že niektorí odišli pred revolúciou v roku 1979, ďalší zase po nej. Iných členov rodiny zase tamojší režim popravil.

Čo to vypovedá o našom svete? Dialo sa to prakticky koncom 20. storočia.

Myslím si, že je to svet, v ktorom možno vidieť na jednej strane svetlo, na druhej tiene a beznádej. Smútok a zúfalstvo však nezažívajú iba bahájisti samotní, ale kvôli rôznym formám utláčania snáď celý iránsky národ. Neuveríte, ale príbuzní, ktorí v Iráne ostali, majú tú krajinu stále radi, dokonca sa jej snažia pomôcť tam, kde sa dá, trebárs vzdelávacími projektmi alebo pomáhaním susedom, ktorí to potrebujú. Na svoju vlasť jednoducho nezanevreli.

Ste s nimi v kontakte?

Veľmi málo, pretože jednak sú to vzdialenejší príbuzní, jednak ten kontakt nie je možný tak, ako by sme si želali.

Zaujímalo by ma totiž, ako vnímajú to, že väčšia časť rodiny ušla za hranice a žije v relatívnom bezpečí, kým im samotným za vieru hrozia perzekúcie, v horšom prípade smrť. Nebude v ich hlavách aj istá závisť?

Určite nie, tí ľudia nám prajú všetko dobré. Nikto z nás nežije v ideálnej krajine, hoci oni to majú naozaj ťažké. Nemyslia si však, že takto to bude donekonečna, oni sami veria, že sa to skôr či neskôr zmení a súčasný režim padne.

Naivita?

Pre mňa je jedným z kľúčových momentov súčasnosti to, že rôzni významní iránski intelektuáli, ktorí žijú mimo svojej vlasti - akademici, básnici, filmári a ďalší, napísali dokument, týkajúci sa práve bahájskeho spoločenstva v Iráne. Má názov My sa hanbíme. Píšu v ňom o tom, že jedno a pol storočie útlaku bahájistov v Iráne stačilo a že je čas na zmenu.

Moslimom v Iráne prekáža naše hlásanie rovnosti mužov a žien

V Iráne žije okolo 300-tisíc bahájistov, čo znamená, že sú najväčšou tamojšou náboženskou menšinou, je ich tam viac ako židov, kresťanov, či zoroastriánov. Čo vlastne islamskému režimu prekáža?

Poviem vám viac dôvodov. Jeden z nich spočíva v samotnej podstate režimu - je prosto represívny. Organizácia Freedom Hause pripravuje ratingy v oblasti slobody jednotlivých krajín, označuje ich na škále od jedna do sedem. Irán má takmer najhoršie hodnotenie - šestku, čo znamená, že daný štát utláča naozaj obrovské skupiny obyvateľstva. Netýka sa to totiž len bahájistov, ale aj študentov, žien, často kresťanov a tak ďalej.

Ďalší aspekt je historický a teologický. Historický sa týka toho, že bahájska viera vznikla priamo v Iráne v 19. storočí, pričom jej zakladateľom je Bahá´u´lláh z Teheránu vo vtedajšej Perzii. Teologický toho, že bahájisti sa na všetky svetové náboženstvá pozerajú ako na súčasť jedného jediného veľkého náboženstva. Ježiša, Mojžiša, Krišnu, Zoroastra, Mohameda a tak ďalej vnímajú ako poslov Božích, pričom posledným z nich bol práve Bahá´u´lláh.

Definitívne posledným?

Bahájisti veria, že poslovia Boží budú prichádzať a prinášať ľudstvu nové impulzy pre jeho rozvoj aj v budúcnosti. Tento koncept sa nazýva postupné zjavovanie. Pre väčšinu náboženstiev je pomerne jednoduché pozrieť sa dozadu a povedať, že prijímajú to, čo bolo pred nimi, napríklad aj moslimovia dokážu prijať myšlienku, že Ježiš Kristus a Mojšiš boli prorokmi Božími. Nedokážu však „prekusnúť", že by prišiel ešte nejaký ďalší posol po Mohamedovi.

Celý problém je však ešte zložitejší - v 19. storočí de facto vzniklo úplne nové náboženstvo, ktoré dovtedy ľudia nepoznali, a ako vieme, nepoznaného sa ľudia často boja. Predstavte si Perziu v tých časoch, kde bolo oficiálne ustanovené isté ortodoxné náboženstvo so všetkými tými prísnymi duchovnými, a v tom prostredí zrazu vznikne niečo, čo je univerzalisticky založené. Niečo, čo sa časom vo svete ukáže byť územne druhým najrozšírenejším náboženstvom po kresťanstve, keďže pôsobí vo vyše dvesto krajinách.

Problém zrejme bude aj v tom, že v porovnaní s prísnym islamom sa bahájska viera javí ako oveľa slobodnejšia.

Určite, veď ten kontrast s prostredím, v ktorom naša viera vznikla, je zjavný. Hlása napríklad rovnoprávnosť mužov a žien, do toho jedna z nasledovníčok bahájskej viery Táhirih ako prvá na verejnosti jednoducho prestala nosiť povinný závoj, čo pre ňu znamenalo ohrozenie na živote. Nakoniec pre tento svoj ideál v roku 1848 aj zomrela. V ženách však zanechala obrovské nadšenie, ktoré sa prejavilo napríklad aj v tom, že anglická herečka Sarah Bernardtová požiadala o to, aby mohla vytvoriť hru s týmto príbehom a zahrať si rolu tejto „osloboditeľky" žien.

Moslimom sa tiež na bahájistoch nepáči, že kladú dôraz na vzdelávanie dievčat, navyše v bahájskej viere existuje princíp takzvaného samostatného hľadania pravdy.

Čo to znamená?

Dieťa, ktoré sa narodí do bahájskej rodiny, sa nestáva automaticky bahájistom. Má právo vybrať si svoju vieru samo a v čase, keď to bude považovať za správne.

Irán nepohodlných bahájistov označuje za špiónov Izraela

Vyzerá to však tak, že sloboda bahájistov v Iráne im prináša neslobodu.

To je len jedna časť veci, druhou sú pragmatické politické dôvody. Režim, aký v Iráne vládne, si vždy potrebuje nájsť niekoho, na koho môže zvaľovať vinu.

Prečo by si však vyberal niekoho mierumilovného? Bahájistom totiž možno vyčítať čokoľvek - naivitu, idealizmus, tí netolerantní ich dokonca môžu mať za hlupákov, určite ich však nemožno označovať za agresívnych, či nebezpečných.

Tá otázka je oveľa zložitejšia. Baháji nemajú žiadnych duchovných, ale volené orgány, čo sa moslimom nepozdáva, považujú to za čosi zlé. Irán je štát vyslovene postavený na duchovenstve, čiže sa môže cítiť bahájmi ohrozený. Pre ľudí to totiž môže byť lákavejšie.

Existuje teda riziko, že by bahájisti znižovali autoritu iránskych duchovných?

Presne tak. Aj z toho dôvodu sa stáva, že protibahájske nálady rozpútavajú práve tamojší moslimskí duchovní. Treba si tiež uvedomiť, že v iránskych médiách sa minimálne dvakrát týždenne publikujú články, namierené proti bahájistom. Šíria sa o nich zavádzajúce a klamlivé informácie, čím sa masíruje verejná mienka. Viete, prečo nedávno zavreli najväčšie iránske noviny, kritizujúce Ahmadínedžáda?

Prečo?

Volali sa Hamšihri. Zakázali ich 24.11.2009, lebo istá indická cestovná kancelária si v nich vraj zadala inzerát, na ktorom bol zobrazený bahájsky chrám v Indii.

Iránci sú navyše veľmi hrdí na svoju históriu, pričom nemajú radi zahraničný vplyv. Preto je pre režim ľahké vzbudzovať nepriateľské nálady obyvateľov voči nepohodlným skupinám tým, že ich označí za špiónov Izraela. Baháji sú v tomto ľahký terč, pretože sa voči tomu nedá príliš brániť, hoci ide o výmysly.

Ničenie bahájistického majetku v Iráne

Baháji v Iráne sa bránia výhradne legálnymi prostriedkami

Nie je potom mierumilovnosť bahájistov cnosťou, ale zároveň aj ich najväčšou slabinou?

Práve naopak, ja to považujem za silnú stránku, pretože v situácii, keď ide o tristotisícovú populáciu, v ktorej sú ľudia väznení, unášaní, mučení, či popravovaní, je práve mierumilovnosť postojom, ktorým sa získavajú srdcia ľudí. A to napriek všetkej propagande zo strany štátu. Samotné bahájske spoločenstvo v Iráne predsa popri perzekúciách ostalo veľmi silné a súdržné, navyše aj disciplinované.

V čom?

V tom, že nebude aktívne odporovať režimu, že bude poslušné voči tamojšej vláde, že nebude bojovať. S tým, že bahájisti naďalej vyznávajú svoje princípy, hoci im ich režim zakazuje. Je to doslova prípadová štúdia o tom, ako sa dá zvládnuť takáto náročná situácia.

Neprináša ten pasívny odpor priveľa obetí? Smerujem k tomu, či je správne mlčať a nebojovať aj vtedy, keď vidím, ako mi pred očami mučia a potom popravia rodinu. Koniec koncov, popravili aj troch členov vašej rodiny - strýka, člena duchovnej rady, ďalšieho príbuzného - doktora, zase zavraždili. Dôvodom bola ich viera.

Byť mierumilovný neznamená, že človek je tichý, stiahne chvost a mlčí. Znamená to však, že využívate výhradne legálne prostriedky danej krajiny, či medzinárodného spoločenstva. Baháji sa hlasno ozývajú a opisujú situáciu, pričom netreba zabúdať na to, že Irán je signatárom všetkých hlavných dokumentov o ľudských právach, ktoré zahŕňajú aj slobodu vierovyznania. Na dosiahnutie zmeny treba používať správne kanály, v tomto prípade bahájisti tlačia na Irán prostredníctvom OSN, EÚ a vlád jednotlivých štátov. Verím, že aj vďaka tomu sa ten režim drží aspoň trochu na uzde.

Svet môže tlačiť, koľko chce, realitou je, že Ahmadínedžád a samotný iránsky režim sa tomu smeje. Netýka sa to len bahájistov, ale aj nukleárneho programu a ďalších vecí. Z dokumentov o ľudských právach má Irán trhací kalendár, stačí sa pozrieť, čo sa dialo minulý rok po voľbách, keď tam ľudia začali demonštrovať.

Bahájske spoločenstvo je veľmi aktívne, prenasledujú ho len v málo z tých takmer 230 krajín, v ktorých pôsobí. Dôležité je, že ponúka alternatívny spôsob riešenia problémov spoločnosti. Nenásilie je jedným z nich. Ja to celé nevnímam ako boj proti niečomu, ale budovanie niečoho. To sa mi zdá oveľa prospešnejšie ako aktívny boj proti režimu v Iráne. Pravdou je, že pre obranu tamojších bahájistov treba urobiť všetko, čo sa dá. Ale len v rámci legálnych prostriedkov.

Ešte raz - proti tomu, čo bahájom vystrája iránsky režim, protestuje iks krajín, mimovládok ako Amnesty International, na Slovensku dokonca vznikla výzva, podpísaná viacerými osobnosťami. Vidíte predsa, že to nestačí, takéto proklamácie sa k tamojšiemu režimu ani nedostanú.

Neuveríte, ale iránska vláda na hlasy zvonku reaguje. Iste viete, že bahájisti v Iráne nemajú možnosť študovať na univerzitách, trvá to už desaťročia. Aby mohli bahájisti vzdelávať svoju mládež, vytvorili alternatívne univerzity, ktoré nespadajú pod oficiálne školstvo. Keď sa o tomto probléme dozvedel Západ, napadol to, pričom iránska vláda začala tvrdiť, že to nie je pravda, vraj bahájisti so štúdiom na vysokých školách nemajú problém. Pravdou je, že nejakým potom zámerne dovolili zapísať sa na štúdium a po pár týždňoch ich zo školy vyhodili.

Robia to aj rafinovanejšie, opisoval to Andrej Bán v .týždni - na formulároch k prijímací pohovorom bolo ako náboženstvo predtlačené slovo islam. Väčšina bahájskych záujemcov ho prečiarkla, pretože princípy viery im zakazujú klamať. Vďaka tomu sa na školy nedostali. Ak by tak neurobili, režim by mal zase v rukách argument, že nešlo o bahájistov, ale o moslimov.

Áno, nepochybne sa ten problém nevyriešil a toto všetko bola len ďalšia kľučka v danom systéme, zaujímavé však je, že iránskemu režimu záleží na tom, ako ho vníma Západ. Tým, že aspoň naoko umožnili prijímanie bahájistov na univerzity, sa snažili spraviť si aspoň peknú vonkajšiu fasádu. Treba chápať, že v Iráne panuje mimoriadne zložitý politický systém, pričom ani analytici vlastne nevedia, kto má reálne v rukách moc. Je to prezident? Duchovní? Parlament? Revolučné gardy? Okrem toho v Iráne žijú aj pragmatici, ktorí sa snažia o dialóg a komunikáciu so zahraničím. Nie všetci sú len ideológovia, ktorí ubližujú.

Podpálený dom bahájistov v Iráne

Popretie viery výmenou za život - moslimovia môžu, baháji nie

V júni 1983 sa v Iráne uskutočnila verejná poprava desiatich učiteliek vo veku od 17 do 57 rokov. Obesili ich, lebo vraj vyučovali bahájsku vieru. Mali pritom možnosť zachrániť si život, pokiaľ by vyhlásili, že nie sú bahájistkami. Žiadna tak nespravila, čím prejavili neuveriteľnú statočnosť. Nie je to však zároveň fanatizmus?

Veľmi zaujímavá otázka, aj v kontexte islamu, lebo ten niečo takéto pripúšťa. Poprieť svoju vieru v záujme záchrany života je jednoducho povolené. Bahájisti to majú naopak - pravdovravnosť je dôležitá v každej situácii, je akýmsi signálom, že človek k tomu náboženstvu naozaj patrí. Bahájisti navyše veria v posmrtný život, takže smrťou pre nich nič nekončí. To, že dajú najavo svoju vieru aj v takej ťažkej situácii, má veľký význam aj pre ich ďalší vývoj. Človek tak nie je v pozícii, že by niečo strácal.

Stráca predsa to najcennejšie - život.

Keď má perspektívu života, ktorý pokračuje aj po smrti, pozerá sa na to inak. Pre iránskych moslimov je práve toto mimoriadne prekvapivé - bahájisti jednoducho nie sú ochotní zaprieť svoju vieru, ani keď im ide o vlastný život.

Ako vnímate hrdinský čin tých učiteliek? Bola medzi nimi aj sedemnásťročná dievčina.

Táto udalosť ma sprevádza celým životom, pretože keď sa to udialo, sama som bola tínedžerka. Opakovane som premýšľala, čo by som v takej situácii urobila ja. Tie učiteľky chceli žiť, žiadna z nich nevyhľadávala smrť. A práve tým, že si mohli zachrániť život popretím svojej viery, je ich konanie obdivuhodné. Na to, aby sa človek takto rozhodol, musí mať vo svojej viere obrovskú istotu. V takejto situácii je otázkou, či záchrana vlastného života je najvyššou kvalitou, ktorú ten človek môže získať. Je to vec, na ktorú si musí každý odpovedať sám.

Vravíte, že ste premýšľali, ako by ste sa zachovali v situácii tých učiteliek. Viem, že je to osobné, napriek tomu sa spýtam - na čo ste prišli?

To, ako sa človek zachová, sa nedá predpokladať, všetko sa ukáže, až na to dôjde. Nemáme právo posudzovať niečie konanie.

Ak by bahájista poprel svoju vieru výmenou za holý život, bol by braný ako zbabelec?

Tak ďaleko by som v úvahách rozhodne nešla, lebo je to neposúditeľné. Nedokážeme si totiž adekvátne predstaviť situáciu, keď vás kruto mučia, keď pred vami týrajú a popravujú vašich blízkych... Od narodenia až po smrť sme však konfrontovaní so situáciami, v ktorých sa od nás očakávajú morálne rozhodnutia.

Nie je smrť za pravdu toho druhu príliš lacná, tobôž, ak vnímame život ako dar?

Život človeka je najväčším dobrom, je posvätný, má za úlohu slúžiť a pomáhať ostatným. Na druhej strane pociťujem veľký obdiv voči tým, ktorí dokážu žiť bez kompromisov, ktorí vedia spraviť správne rozhodnutie v správnej chvíli. Pre bahájske spoločenstvo ako celok mal ten čin veľmi oživujúci význam. Sprevádza ma celým životom, pomáha mi hľadať správne rozhodnutia. Bahá´u´lláh vo svojich spisoch zdôrazňoval, že ľudia nemajú premrhať život spôsobom, že sa budú vrhať do nebezpečenstva bez toho, aby premýšľali. Spomínaná situácia sa tým ženám postavila do cesty bez toho, aby ju vyhľadávali.

Siedmi predstavitelia bahájistov v Iráne pred zatknutím

Zatkli ich za to, že sú bahájisti

Aktuálne v Iráne prebieha súdny proces s dvomi ženami a piatimi mužmi, všetko bahájistmi. Hrozí im trest smrti. Čo sa stalo?

Od marca do mája 2008 ich postupne pozatýkali iránske Revolučné gardy, pričom ich držia na samotkách bez postele veľkosti 2 x 2 metre bez toho, aby k nim mal prístup nejaký právny zástupca. Jednoducho vtrhli do ich domovov, skonfiškovali im všetok majetok a odvtedy sedia.

Ako znelo oficiálne zdôvodnenie?

Jediným dôvodom je, že ide o bahájistov, dokonca hlavných predstaviteľov tohto spoločenstva v Iráne.

Ak sa nemýlim, obvinili ich zo šírenia skazy na zemi.

To prišlo až neskôr. Zatknutie neprebehlo v súvislosti s nejakým obvinením, dokonca žiadne nebolo vznesené ešte rok po tom všetkom. Ak sa nejaké dôvody verejne objavili, po čase sa menili. Režim k tomu stanovisko nevydal, všetko boli len chýry a domnienky. Nakoniec prišlo obvinenie, že šíria skazu na zemi, že sú špiónmi Izraela a rozvracajú národnú bezpečnosť.

12. januára tohto roku sa začal súd s tým, že už predtým boli stanovené tri rôzne termíny pojednávaní, nikdy sa však neuskutočnili. Nevykonali sa žiadne predbežné vypočúvania, tí ľudia sú takmer dva roky zadržiavaní bez toho, aby mal niekto možnosť pozrieť sa na ich prípad.

Obhajoba k nim nemala žiadny prístup?

Kebyže obhajoba, prístup k nim nemali ani najbližší príbuzní. Zmenilo sa to až neskôr. Právnici dostali k dispozícii obvinenia až tesne pred súdom, zjavne so zámerom minimalizovať ich čas na prípravu.

Obhajobu na seba vzala nositeľka Nobelovej ceny za mier Shirin Ebadi.

Aj tá mala k obvineniam prístup len pár dní pred procesom. Iránu určite nejde o to, aby bol spravodlivý. Do súdnej miestnosti nikoho nepustili, všetko je neverejné, bez kontroly.

Kedy sa očakáva rozsudok?

To sa nedá vedieť, môže prísť každý deň, ale proces môže trvať aj dlhšie.

Nápis Nepriateľ islamu na nohe umučeného

Iránci používajú stredoveké spôsoby mučenia

Obava, že dotyční dostanú trest smrti, je asi opodstatnený, popravení už boli stovky bahájistov, navyše po revolúcii v roku 1979 sa rozbehlo ich systematické mučenie vo väzniciach, ktoré zahŕňa opakované mlátenie, bičovanie, vytrhávanie zubov, nechtov, odopieranie jedla...

Precedensov z minulosti, ktoré sa skončili smrťou, je oveľa viac, takže strach je naozaj namieste. V roku 1980 bez stopy zmizla celá deväťčlenná Národná duchovná rada bahájov. Keď vznikla nová, jej členov opäť uniesli a ôsmich z nich popravili. Mnohí zomierajú priamo vo väzení na následky mučenia, a to sa netýka len bahájistov, ale trebárs aj kresťanov, študentov, matiek... Iránci používajú doslova stredoveké spôsoby mučenia - okrem tých, čo ste spomínali, k nim patrí aj odopieranie spánku, chodenia na záchod, ktoré je doslova limitované na dve minúty, chirurgické vyberanie očí... Človek by o tom najradšej nevedel. Bahájisti majú strašné skúsenosti s iránskym mučením aj z minulosti, keď ich rozštvrcovali, vystreľovali z kanónov... Všetko je to zdokumentované.

Existuje vôbec v Iráne nejaká oficiálna bahájska administratíva?

Nie, po unesení a vraždách už spomínaných členov Národnej duchovnej rady bola štátom zakázaná, takže žiadne volené orgány tam bahájisti nemajú. Na príkaz iránskej vlády svoje orgány rozpustili. Výsledkom bolo, že sa nedali spravovať mnohé potrebné záležitosti ako narodenie dieťaťa, smrť, svadby a tak ďalej. Práve kvôli týmto minimálnym potrebám potom Irán vydal štátny súhlas na existenciu akéhosi administratívneho orgánu, a siedmi bahájisti, s ktorými teraz prebieha súdny proces, boli práve jeho predstaviteľmi. Nemá tak kto robiť sobáše, čo znamená, že narodené deti z takýchto vzťahov sú nelegálne, nemá kto ani vydávať doklady o ich narodení. Takéto veci tam totiž nespravuje štát, ale jednotlivé spoločenstvá.

Čo bude ďalej, ak sa spomínaný súdny proces skončí zle?

V rámci súdu budú mať obvinení asi prvú možnosť vyjadriť sa k svojmu prípadu, pretože počas takmer dvoch rokov na to nemali nárok. Bohužiaľ, proces je neverejný, bez pozorovateľov, takže sa možno nič nedozvieme. Medzinárodné spoločenstvo však môže vytvárať tlak na Irán, prípadne sa rovno dohodnúť na adekvátnych sankciách, trebárs cestovných obmedzeniach pre tých, ktorí sú priamo zodpovední za porušovanie ľudských práv v Iráne.

Hm... to nestačí.

Jeden moslimský profesor, analytik tamojšej politickej situácie, Hamid Dabashi, vyhlásil, že ak budú v Iráne slobodní bahájisti, bude slobodný aj samotný Irán. Nepovedal to bahájista, ale moslim. Je zaujímavé sledovať, ako Iránci začínajú spájať svoje osudy s osudmi bahájskeho spoločenstva. Vidia, že tam je priamy súvis, že aj oni samotní sú pod útlakom režimu.

Zničený dom bahájistov v Iráne

Rodiny obetí musia platiť za náboje použité pri poprave ich príbuzných

V roku 1982 bol v jednej iránskej dedine priamo doma zabitý Askar Muhammadi. Zabijaci jeho bratovi povedali, že zabitie bahájistu je pre pravoverného moslima dobrý skutok. Platí tá veta aj dnes?

Bohužiaľ, určite áno, veď takých prípadov je viac. Keď sme sa zaujímali, aký je dôvod zatýkania a súdenia tých alebo oných bahájistov, odpoveďou bolo, že práve ich viera. Istému pánovi Salehimu takto zdôvodnili nedávne zatknutie jeho manželky v meste Širáz. Vraj fakt, že je bahájistka, je dostatočným dôvodom na väzbu. Na neznámom mieste je väznený aj hudobník a skladateľ, ktorý bol zatknutý, keď išiel autom z pohrebu rodinného príslušníka 17. novembra 2009. Volá sa Behnan Roharu-Fard. Najskôr ho zatkli v marci 2009, odsúdili ho na štyri roky podmienečne, od novembra nikto nevie, kde ho držia. Oficiálnym dôvodom bolo, že je bahájista.

Andrej Bán spomínal ešte väčší cynizmus - od roku 1980 iránski úradníci požadujú od rodín obetí úhradu za guľky použité pri popravách.

Taká je realita. Ten systém je založený na získavaní peňazí bez akéhokoľvek zľutovania. Bežne sa stáva, že niekoho zatknú a čoskoro prepustia na vysokú kauciu. Pre režim je to jeden zo zdrojov príjmov. Kaucie sa pritom pohybujú v šialených sumách, v desaťtisícoch dolárov. Keď si vezmete, že bahájisti už prakticky 30 rokov nesmú študovať, ani pracovať na slušnejších pozíciách, sú to pre nich privysoké čiastky.

Celé to vyzerá, že cieľom Iránu je vyhladenie bahájistov ako takých. Niečo podobné, ako chcel Hitler spraviť so židmi.

Existuje dokument tamojších vodcov, ktorí hovorí o absolútnej likvidácii bahájskeho spoločenstva v Iráne aj mimo neho.

Kto ho vydal?

V roku 1991 ho podpísal Alí Chameneí, najvyšší vodca. Snažili sa ho držať v tajnosti, ale, našťastie, pravda vyšla najavo. Slúži ako dôkaz, že nejde o žiadne bezvýznamné a ojedinelé útoky proti jednotlivcom, ale snahu o systematickú likvidáciu bahájistov ako takých.

Ako to berú Iránci?

Ani zďaleka nie všetci sú proti bahájistom, podporu máme aj od množstva intelektuálov. Vezmite si už spomínanú obhajkyňu siedmich väznených, nositeľku Nobelovej ceny Shirin Ebadi, ale aj klerika, ktorý bol veľkým ajatolláhom, revolucionárom s Chomejním, dokonca mal byť jeho nástupcom. Volal sa Hossein Ali Montazeri a zomrel nedávno, 27. decembra 2009 vo veku 87 rokov. Pre Iráncov bol morálnou autoritou, ku ktorej vzhliadali. V roku 2008 vyhlásil, že všetci Iránci bez ohľadu na vierovyznanie majú mať rovnaké ľudské práva. Inými slovami, bahájistov označil za rovnoprávnych občanov. My veríme, že raz to tak bude aj v skutočnosti.