tor, redaktor a pedagóg zomrel pred desiatimi rokmi, 5. januára 2000.
Na začiatku bol francúzsky surrealizmus. Skúmanie podvedomia, odkrývanie skrytých iracionálnych síl v človeku, snová fantázia, v skratke hľadanie toho najsubjektívnejšieho vo vlastnom ja. Najväčšiu zásluhu na jeho objavení pre tuzemskú avantgardnú poéziu mali študenti pôsobiaci v Prahe. Práve oni tento pojem nahradili pojmom nadrealizmus.
To už bola asi štyri roky na svete Fabryho brilantná zbierka Uťaté ruky. Dokazovala, že v tvorbe mladých umelcov nejde len o akési automatické písanie, ale o poéziu usilujúcu sa o priblíženie tvorcu k príjemcovi. Vytvoril sa oveľa väčší priestor na individuálnu interpretáciu básne, ba dokonca sa objavili hlasy zrovnoprávňujúce príjemcu s tvorcom, pretože originálne texty mala dotvárať práve čitateľova predstavivosť. Jadro nadrealistov tvorili predovšetkým Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry a Pavel Bunčák.
Nezmieriteľný zápas „Písal som o tom, čo sa mi zdalo písania hodné, vonkajšia skutočnosť sa preplietala s mojím najosobnejším a pocit vnútornej harmónie bol pre mňa najvyššou odmenou,“ bilancoval Bunčák. K takémuto poznaniu dospel celoživotným zápasom poézie so životom. Písať síce začal už v čase bratislavských štúdií slovenčiny a filozofie, no na nejakú zbierku vtedy ani len nepomyslel.
Surrealistickú obraznosť a odklon od viazaného sylabotonického verša si vypestoval publikovaním v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady. V roku 1941 úspešne publikoval knižný debut nazvaný Neusínaj, zažni slnko. Jeho videnie sveta, človeka a skutočnosti však nestratilo kontakt s objektívnou realitou, pretože na pozadí vojnových udalostí v básňach pátral po melanchólii a diskrétnom smútku. Bunčákova poézia oplývala optimizmom, ako debutant odmietal akýkoľvek náznak temných stránok ľudskej existencie. K veršom pridal aj dve krátke nadrealistické prózy.
Filozofujúci poeta V druhej zbierke, vydanej o päť rokov neskôr, sa poetika už známeho autora čiastočne zmenila. Základnou jednotkou básne ostal obraz vo forme verša, ale prúd vedomia ustúpil autorskému ratiu. Jeho avantgardná obraznosť sa zjednodušila – pravdepodobne pod vplyvom eufórie z vojny. Čo je však najdôležitejšie, mení sa strofická štruktúra verša – básne komponuje kombináciami štvorverší a dokonca občas využíva aj rým.
Pavel Bunčák Narodil sa 4. 3. 1915 v Skalici. V roku 1941 vydal debutovú zbierku Neusínaj, zažni slnko. Zomrel 5. januára 2000 v Bratislave. Patril k najvýznamnejším nadrealistickým básnikom.
V poslednej nadrealistickej zbierke Zomierať zakázané, na pozadí večných tém v zjednodušení výpovede pokračoval. V roku 1948 sa však obdobie, ako aj literárne ovzdušie zmenili a na dvere tvorivej slobody čoraz nástojčivejšie klopalo ťaživé desaťročie. V ňom, spomedzi všetkých nadrealistov, práve Bunčák najmenej podľahol schematickým tendenciám a vyzbrojený doktorátom z filozofie do riadkov svojich knižiek vytrvalo rozsieval svoje „meditatívne“ ja.
„Výrazný sklon k meditácii, k hĺbaniu nad sebou a svetom charakterizuje Pavla Bunčáka ako človeka i básnika… Bunčák je svojský, zbavený i tých posledných konvencií a sústredený na to, čo mu o svete vraví vlastné ja. A sústrediac sa takto na seba, otvára sa mu svet v plnosti a šírke,“ napísal na jeho adresu slovenský literárny kritik Ján Števček.
Encyklopedická pamäť Pavel Bunčák sa mimo literárnej činnosti venoval aj redaktorskej či pedagogickej práci. V rokoch 1959 – 1980 prednášal a viedol semináre na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde ako prekladateľ francúzskej, poľskej a ruskej literatúry podľa svedectiev zúčastnených vytváral vynikajúcu atmosféru. Nabádal svojich študentov nielen na samostatné uvažovanie a kritickosť, ale aj na invenciu a dobrú náladu. Ako znamenitý rozprávač a pamätník oplýval aj vynikajúcou pamäťou, vďaka čomu sa skvele orientoval v slovenskom, ale aj európskom kultúrnom priestore.
V rokoch 1967 – 1969 bol aj lektorom slovenského jazyka na univerzite v Štrasburgu, o čosi neskôr sa spoločne s manželkou dokonca podieľal na preklade Vergíliovej Eneidy. Neskôr žil striedavo v rodnej Skalici a Bratislave, kde aj v poslednom roku starého milénia v požehnanom veku zomrel.
