Dva momenty z práve končiaceho sa roka. Ten prvý sa odohral v januári. Vtedajší premiér Českej republiky vyjednáva s ruským premiérom Vladimirom Putinom o energetickej kríze, ktorá ohrozuje Európu. Zvoní telefón, akýsi poradca sa ospravedlňuje a niečo českému premiérovi šepká. Ten na chvíľu prerušuje rozhovor s najmocnejším mužom Ruska. Má ešte niečo trochu dôležitejšie, volá mu americký prezident.
Neviem, či to bolo presne takto, ale v každom prípade je to okamih, ktorý zachytáva silného a sebavedomého muža. Premiéra krajiny na začiatku roka, v ktorom sa definitívne mohla presunúť zo škatuľky krajín s nápisom „postkomunistické“ do škatuľky s nálepkou „normálne“. Mohla, ale nepresunula.
Druhý moment sa odohráva na jeseň. Tentoraz je to naozaj momentka, fotografická snímka. Je na nej ten istý muž na galérii poslaneckej snemovne. On sám v jednom rade, nad ním skupinka dôchodkýň. Už nie je premiérom a ani poslancom. Svoju stranu, papierovo stále najsilnejšiu v parlamente, riadi na diaľku. Tu, z galérie pre hostí, inokedy z výletu do Ameriky.
Tento rok bol ako Mirek Topolánek. Mal potenciál, veľa sme si od neho sľubovali a mohlo sa toho veľa zmeniť k lepšiemu. Ale teraz, keď sa končí, tak vieme, že sa nič z toho nenaplnilo. Niežeby to bola úplná katastrofa. On len tak divne vyšumel a zostal po ňom zlý pocit.
Možno ten budúci bude lepší. Určite.
