Podobne aj cudzie jazyky, bez ktorých sa v nej nezaobíde. Veď len na povýšenie ich musí poznať aspoň dva. Pracuje 37,5 hodiny týždenne, teoreticky je však k dispozícii 24 hodín denne. Jeho politické názory nikoho nezaujímajú, takých ako on je tam 45-tisíc.
Za mesačný plat od 2200 eur (sekretárka) do 18-tisíc eur (šéf generálneho riaditeľstva) to však asi tomu euroúradníkovi stojí. A od roku 2004 aj za každoročné zvýšenie o infláciu. To je ochotný brániť aj štvorhodinovým štrajkom, čo spolu s tisíckami kolegov Európskej rady dokázal včera.
V čase krízy totiž od neho vlády členských štátov chceli, aby rešpektoval pravidlo dňa a uskromnil sa. Po rešpektovaní pravidiel musí však volať on – tých z jeho pracovnej zmluvy. „Zákon musíme ctiť,“ zastal sa ho šéfúradník José M. Barroso.
Cíti sa ako obetný baránok krízy, ktorú nespôsobil. Obetí predsa kladie dosť už teraz. „Nemôžem pracovať v rodnom jazyku,“ povedal novinárom v luxemburskom prevtelení. „Neopustil by som portugalské slnko a neprišiel do Bruselu bez dobrého dôvodu,“ zveril sa ako nositeľ portugalského pasu. „Sme nepochopení,“ ozýva sa z bruselských kuloárov.
To sedí. Pretože, keby od zvyšovania platov upustil, o rok by si to už nikto nepamätal. A preto ani on neurobí krok späť. Ak mu zavoláte do kancelárie dnes tesne po obede, už ho tam nenájdete.
