la nevyhnutná.
Najprv ho strana dosadila za ministra, neskôr odsunula na okraj a nechala sledovať. Keď v roku 1989 vypukla v Rumunsku revolúcia, postavil sa na jej čelo. Mnohí ho doteraz obviňujú z manipulácie prvých volieb. V rozhovore pre SME sa ION ILIESCU označil za bojovníka za slobodu.
Vo februári 1971 ste boli povýšený na tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany, ale už v júli vás Nicolae Ceausescu zosadil. Prečo?
„Videl som jeho záujem o model Severnej Kórey. V predchádzajúcich rokoch bolo v Rumunsku viac slobody v kultúre a tlači – ako počas Pražskej jari. To bol vývoj, ktorý začal pred Ceausescom a v ktorom pokračoval. Jeho vrcholom bol rok 1968 – veľmi odvážne odsúdenie Sovietskeho zväzu za zásah v Československu. Ale potom sa Ceausescu začal báť o vlastné postavenie. Takže v roku 1971 ho na návšteve Severnej Kórey zaujal model absolútnej kontroly. Rozprávali sme sa o tom a ja som veľmi otvorene povedal svoj názor.“
Uvedomovali sme si, že sme Ceausesca mohli postaviť pred normálny, občiansky súd. Ale ľudia zomierali každú hodinu. Nikto nemohol vyniesť iný verdikt.
Nepáčil sa mu?
„On bol v skutočnosti veľmi obmedzený. Bol to bystrý muž, ale nemal žiadne vzdelanie, len základné. V diskusii o Severnej Kórei som mu povedal, že to je model proti človeku. Po návrate do krajiny ma obvinil, že nie som ortodoxný člen strany, ktorý musí súhlasiť s postojom strany a jej šéfa. Stiahol ma z pozície v strane, poslal ma na prevýchovu do Temešváru, pracoval som v miestnej továrni a potom ma zbavil akýchkoľvek politických funkcií. V roku 1980 ma dosadil do rady pre vodný manažment krajiny. Neskôr ma vylúčil aj odtiaľ. V posledných rokoch som bol riaditeľom vydavateľstva technickej literatúry. Tam som bol v roku 1989, keď sa v Temešvári začali protesty. Ale tento Ceausescov postoj proti mne mi v krajine získal veľkú popularitu a mnoho ľudí so mnou súcitilo. Nechal ma dokonca sledovať Securitate.“
Ale predtým ste ako komunista šéfovali miestnej bunke Securitate.
„Bol som proti niektorým ich opatreniam. Ľudí som pred nimi ochraňoval. Po roku 1971 som bol objektom Securitate aj ja. Pred mojím domom v Bukurešti ma strážili aj v noci z 21. na 22. decembra (keď sa v Bukurešti začali nepokoje – pozn. red.). Aj ráno 22. decembra ma sledovali cestou do vydavateľstva. Až o jedenástej ráno mi jeden kolega povedal, že ľudia zo Securitate zmizli. To bol moment, keď som odišiel do televízie. Prišiel som tam o druhej popoludní, Ceausescu utiekol helikoptérou zo strechy ústredného výboru strany o desiatej ráno. Ľudia ma prijali a v ústrednom výbore sme pripravovali revolučné vyhlásenie. Keď sme o 18.30 začali, bola už tma a na úrad, kde sme pracovali, sa začalo strieľať. My sme to nazvali teroristickou diverziou. Keď sme videli, že sa to predlžuje, pochopili sme, že je to práca niektorých veľmi lojálnych Ceausescových ľudí.“
Bola to Securitate?
„Len niektorí zamestnanci. Pokúšali sa zastaviť vznik nového parlamentu.“
Dnes už viete, kto na vás strieľal?
„Nie. Je to už 20 rokov. Malej skupine profesionálov stačí len provokovať a potom prichádzajú reakcie. Mnoho kolegov z rovnakých vojenských jednotiek na seba strieľalo.“
Vaši kritici tvrdia, že násilie ste zorganizovali vy, aby ste sa v chaose lepšie dostali k moci.
„To je hlúpe. Kto som bol 22. decembra 1989? Bežný občan.“
Ale okamžite ste sa stali lídrom revolučného Národného frontu spásy.
„Nejaký čas to trvalo. Streľba sa začala, keď som bol obyčajným občanom. Bol som riaditeľ vydavateľstva so 60 ľuďmi. Akú autoritu som mohol mať?“
Ceausesca a jeho manželku 25. decembra popravili. Váš kolega z národného frontu Silviu Brucan raz povedal: „Revolúcia je ako vojna. Ak nezastrelíš ty jeho, zastrelí on teba.“ Súhlasíte?
„Nepodarilo sa nám zistiť, kto provokuje ozbrojenú diverziu. Naša analýza a informácie z armády hovorili, že to boli ľudia napojení na Ceausesca. Ich krédom bolo, že kým bude Ceausescu žiť, budú mu pomáhať, alebo konať proti tým, čo konali proti Ceausescovi. Z tohto dôvodu sme zorganizovali súd. Vyzvali sme súdnictvo a prokuratúru, aby určili ľudí a na základe práva, ktoré vtedy existovalo, sme zorganizovali súd.“
Nicolae Ceausescu. FOTO - TASR/AP
Bol to legálny súd?
„Legálny bol.“
V helikoptére údajne spolu s prokurátorom a advokátmi cestovala aj popravná čata. Nebol to falošný súd?
„Nie, leteli až potom. Bola to samozrejme improvizácia. Vojenská jednotka, ktorá Ceausesca strážila, mala len skromné vybavenie. Bála sa, že nejaká profesionálna skupina ho vyslobodí, alebo ho zlynčujú ľudia. Uvedomovali sme si, že sme mohli mať normálny, občiansky súd. Ale ľudia zomierali každú hodinu. Nikto nemohol vyniesť iný verdikt. Berúc do úvahy jeho zodpovednosť za drámu, ktorú ľudia prežívali. Ľudia čakali, že Ceausescu zaplatí za svoju politiku.“
Potom ste trikrát vyhrali prezidentské voľby a Rumunsko ste priviedli do NATO. Ste si vedomý nejakých chýb?
„Národný front vznikal v špecifických podmienkach pod veľmi tvrdou diktatúrou. Jeho program mal tri hlavné myšlienky. Po prvé, prejsť od diktatúry k demokracii a od systému jednej strany k pluralizmu strán. Za jeden mesiac vzniklo 30 strán. Do mája, keď sme mali prvé voľby, sa objavilo 90 strán.“
Ale nie v televízii. Vaši kritici hovoria, že prvé voľby ste vyhrali aj preto, že ste kontrolovali televíziu.
„Nerozumiem, ako to myslíte.“
Vtedy existovala iba jedna – verejnoprávna televízia. Na začiatku ste navyše hovorili o demokratickom modeli bez pluralizmu.
„Hlavnými bodmi nášho programu boli pluralizmus, slobodné voľby, nová ústava a občianske slobody pre ľudí. Po druhé, prejsť od ekonomiky riadenej štátom k slobodnej trhovej ekonomike. A po tretie, skoncovať s medzinárodnou izoláciou krajiny. Štátny orgán, Radu Národného frontu spásy, sme premenili na predchodcu parlamentu – Provizórnu radu národnej jednoty. Bývalí členovia frontu pritiahli zástupcov všetkých nových strán. Táto rada pripravila májové voľby.“
V Temešvárskej deklarácii z marca 1990 vás liberáli kritizovali za nedostatok slobody.
„Už počas volebnej kampane presadzovali myšlienku, aby nikto, kto bol členom komunistickej strany, nemal právo zúčastniť sa na voľbách. Bol to len druh stalinizmu. Veď prečo? Nech ľudia rozhodnú, kto bude zvolený. Ak mal niekto námietky, napríklad, že bol kandidát zločinec, ľudia ho mohli v slobodných voľbách odstaviť.“
Ostatné strany však tvrdili, že národný front kontroloval televíziu a ony sa nemohli predstaviť.
„Počas volebnej kampane je to vždy politická súťaž. Čo sme mali robiť? Mali sme len jednu televíziu. Po schválení ústavy sme mali ďalšie voľby. A ja som opäť vyhral.“
Ale stále bola iba jedna televízia.
„Nie, už bola aj ďalšia. Ale to nie je otázka televízie, ale všeobecnej atmosféry v krajine.
Nebolo chybou, že ste ako prezident neotvorili archívy Securitate? Spravil to až váš nasledovník.
„Na Securitate sa hľadelo s nedôverou. O tom, či je užitočné otvoriť jej archívy, sa diskutovalo. Na jednej strane sa hovorilo, že to odhalí jej aktivity. Na druhej strane sa Securitate mala stať morálnou autoritou na posudzovanie ľudí.“
Ako si vysvetľujete fakt, že vaša zložka zmizla?
„Neviem. Počas revolúcie bolo mnoho zložiek spálených. V júni 1990 boli zničené ďalšie. Ale ja som nemal žiadny záujem vidieť svoju zložku.“
Vás nezaujímalo, kto z ľudí okolo na vás mohol donášať?
„Nechcel som to vedieť. Rozprával som sa s priateľmi, ktorí si pozreli svoje zložky. Morálne ich zničilo, keď videli, koľko z ich priateľov či členov rodiny, na nich donášalo.“
Ale nie je to cena za pravdu?
„Áno. Ale prečo? Ja radšej súdim ľudí sám. Nie očami Securitate. Kvalita jej informácií je veľmi relatívna.“
Čo považujete za svoj najväčší úspech v politickej kariére?
„Moju účasť na budovaní nového, demokratického Rumunska a otváranie krajiny svetu a integráciu do Európskej únie a NATO.“
