Nicolae Ceausescu na búriacich sa ľudí nasadil tanky. Väčšina z tisíc obetí revolty, ktorá sa začala presne pred 20 rokmi 15. decembra 1989, prišla o život až po jeho smrti.
Rumunská revolúcia bežala v Temešvári už piaty deň, keď sa Smaranda Vulturová dopočula, že nenávidený diktátor Nicolae Ceausescu padol. Hneď išla z pošty telefonovať manželovi do práce. „Na ulici som stretla ženu, ktorá sa ma pýtala, čo sa stalo, pretože jej dcéra odišla do mesta a nevrátila sa,“ spomína Vulturová.
„Povedala som jej, že netreba mať strach, pretože Ceausescu už neexistuje. Objímali sme sa a plakali,“ vybavuje si. Večer však zažila šok. „Videli sme ho v televízii pred davom Bukurešti.“ Na diktátorov útek si Rumuni museli počkať ešte deň, na jeho popravu štyri dni.
1104 obetí
Mýtus, ktorému v roku 1989 podľahla Vulturová, nebol ničím výnimočným. Rumunská revolúcia, jediná krvavá vo východnom bloku mimo Sovietskeho zväzu, je ich plná. Týka sa to aj 1104 životov, ktoré si vyžiadala.
Väčšina totiž vyhasla až po smrti diktátora. A Rumuni sa ani po 20 rokoch od vypuknutia revolúcie, ktorá sa začala na západe krajiny v Temšvári, nezhodnú, kto ich má na svedomí.
Slobodné mesto Temešvár
„Celý čas sme sledovali maďarskú a srbskú televíziu, vedeli sme, čo sa deje v strednej Európe,“ hovorí Florian Mihalcea na temešvárskom Námestí opery, kde vtedy tiež demonštroval.
To, čo sa neskôr zmenilo na celonárodnú revolúciu, sa začalo 15. decembra. Pre režim nepohodlného, no pre ľudí obľúbeného duchovného maďarskej reformovanej cirkvi Lászlóa Tőkésa mali 15. decembra vysťahovať z mnohonárodnostného mesta na malú dedinu. Veriaci ho prišli podporiť.
No na druhý deň prišli aj Nemaďari a neveriaci. Demonštrácia za Tőkésa sa zmenila na protest proti Ceausescovi. „Sedemnásteho začali strieľať,“ spomína Mihalcea. Okrem polície poslal Ceausescu na dav, ktorý sa rozrástol na tisíce ľudí, aj armádu. Všetky ozbrojené zložky si to však 20. decembra rozmysleli. Pridali sa k ľuďom.
Temešvár, nie Bukurešť, sa stal prvým „slobodným mestom“.
Keď sa Ceausescu vrátil zo štátnej návštevy Iránu a videl, čo sa stalo, rozhodol sa vziať veci do vlastných rúk. To sa mu stalo osudným. Do centra hlavného mesta zvolal manifestáciu, aby ukázal, že ľud je na jeho strane. Temešvárčanov nazval obyčajnými „chuligánmi“.
Zbytočné zabíjanie?
Dlho nehovoril. Ktosi začal skandovať a ľudia sa pridávali, dokým to nekričala celá masa: „Temešvár!“ Ceausescu sa dav pokúsil utíšiť, no neúspešne. Keď sa dav na druhý deň dobýjal do sídla komunistickej strany, utiekol diktátor helikoptérou. O tri dni ho po niekoľkominútovom súde armáda popravila.
Revolucionári v uliciach Bukurešti sa museli brániť pred snajpermi.
FOTO - AGERPRES
Rumuni, ktorí si pomysleli, že vyhrali, sa mýlili. Skutočné boje len začínali. Dodnes neidentifikovaní snajperi strieľali na náhodných chodcov aj na rozhlas a televíziu, ktoré mali v rukách revolucionári. „Pred Ceausescovou smrťou zomrelo len 22 ľudí,“ hovorí bývalá disidentka Ana Blandiana. Násilie podľa nej zorganizoval líder revolúcie, exkomunista Ion Iliescu, aby sa v chaose lepšie dostal k moci. Exprezident Emil Constantinescu SME povedal, že ho zorganizovala armáda. Iná verzia hovorí o zvyškoch tajnej služby Securitate.
Vulturová, ktorá na univerzite v Temešvári učí antropológiu, robila rozhovory s ľuďmi, ktorí v revolúcii stratili príbuzných. „Niektorí majú pocit, že zomreli zbytočne,“ hovorí.
Disidentke vydržalo nadšenie krátko
Poetke Ane Blandiane komunistický režim zakázal publikovať. Keď jej však revolucionári ponúkli miesto viceprezidentky, radšej ich odmietla.
BUKUREŠŤ. Každý komunistický režim mal svojich disidentov. No kým v Poľsku to bolo masové hnutie a v Československu aspoň malé skupiny, Rumunsko malo len izolovaných jednotlivcov s rodinami.
Takým bola aj Otilia Valeria Comanová (67). Dcéra pravoslávneho popa si dráhu disidentky nevybrala. „Nemohla som ísť na univerzitu, lebo otec bol vo väzení,“ hovorí pre SME.
Nepriateľka ľudu
Mladá poetka si teda povedala, že sa presadí inak. Pod pseudonymom Ana Blandiana, ktorý používa dodnes, poslala do literárnej revue dve básne. Vyšli. Ale režim ju odhalil. „Hneď potom poslali všetkým periodikám v krajine text o tom, že pod pseudonymom sa skrýva nepriateľ ľudu,“ spomína.
Nová nálepka jej prischla a vydávanie jej striedavo povoľovali a zakazovali. Keď raz Blandiana v básni pre deti prirovnala nenávideného diktátora ku kocúrovi, odstránili jej knihy nielen z kníhkupectiev, ale aj z knižníc. Aby sa Ceausescu poistil, nasadil na ňu tajnú službu.
Securitate ju sledovala všade, občas jej prehľadala byt.
Sklamanie
Svojím tlakom na režim Nicolaea Ceausesca jej pomáhal Západ. Blandianu (na snímke) nikdy nezatvorili. „Bola som už príliš známa,“ hovorí dnes.
Keď v decembri vypukla revolúcia, stala sa Blandiana členkou vedenia revolučného Národného frontu spásy. Začiatkom roku 1990 jej ponúkli funkciu viceprezidentky. Odmietla.
Oba režimy sa jej zdali až príliš podobné. Väčšinu vysokých funkcií obsadili totiž bývalí komunisti. „Mňa potrebovali iba pre obraz na Západe,“ hovorí dnes.
V 90. rokoch potom založila múzeum komunizmu. „Aby som nemala pocit, že to boli premrhané roky.“
Pavol Szalai
Autor: Z Temešváru, Bukurešti od nášho redaktora Pavla Szalaia
