Londýn 15. apríla (TASR) - Deväťdesiat rokov uplynulo odvtedy, čo sa Titanic, najveľkolepejší parník svojej doby, počas svojej prvej cesty potopil na dno severného Atlantiku po náraze na plávajúci ľadovec.
Už v priebehu minulého týždňa sa konal celý rad ceremónií pripomínajúcich 90. výročie zmiznutia tejto lode, ktorá vyplávala z prístavu Southampton. To, čo zostáva jednou z najväčších námorných katastrof v dejinách, neprestáva vyvolávať zmes fascinácie a strachu.
Pri stroskotaní lode zahynulo viac ako 1500 ľudí. Investori, istí si bezpečnosťou plavidla, zanedbali riziko a nevybavili loď dostatočným množstvom záchranných člnov. Tragédiu prežilo iba 705 osôb.
"Bol to koniec zlatého veku, niečo, čo nikto nemohol predvídať. Šok, ktorý toto stroskotanie vyvolalo, môžeme prirovnať iba ku smrti princeznej Diany v roku 1997. Ľudí to úplne omráčilo," povedal pre AFP Peter Boyd-Smith z Titanic Society a dodal: "O dva roky vypukla prvá svetová vojna, ktorá všetko zmietla."
Millvina Deanová, jedna zo štyroch posledných pamätníčok katastrofy, dnes odhalila pamätnú tabuľu v prístave Southampton, kde minulý týždeň otvorila aj výstavu o Titanicu.
Pamätné akcie, medzi inými aj veľký ples v dobových kostýmoch, sa konali aj v Belfaste, v mieste skonštruovania parníka.
Pre Titanic nič nebolo príliš pekné: najväčší parník svojej doby, rýchly a elegantný, s luxusom, čo vyrážal dych, bol vybavený najmodernejšou technológiou.
Prístav v Southamptone opustil 10. apríla 1912 a ešte predtým, ako sa vydal krížom cez Atlantik, aby pristál v New Yorku, zastavil sa v Queenstowne, dnes Cobh v Írsku.
V noci zo 14. na 15. apríla hliadka spozorovala v dráhe lode plávajúci ľadovec. Dôstojníci sa snažili manévrovať, ale už bolo neskoro. Ponorená časť plávajúceho ľadovca takmer nepozorovane roztrhla trup lode, takže spiacich pasažierov ani nezobudil náraz.
Titanic sa potápal dve hodiny a 40 minút. Len veľmi málo pasažierov sa mohlo zachrániť, hlavne kvôli nízkemu počtu záchranných člnov: pre 2200 cestujúcich a členov posádky ich bolo pripravených 20.
Tí, ktorí prežili, vykonali množstvo hrdinských činov. Zatiaľ čo orchester neprestal hrať, väčšina mužov nechala do člnov nastúpiť najskôr ženy a deti. Nakoniec sa obrovská loď naklonila a zmizla v hlbinách oceánu.
Ruth Beckerová, vtedy 12-ročná, opisuje v knihe, že keď už bola v člne, počula "najstrašnejší hluk, aký kedy človek počul - krik stoviek ľudí, ktorí sa namáhali v ľadovej vode, volali o pomoc a my sme vedeli, že nedostanú odpoveď".
Jeden zo záchranných člnov sa vrátil naspäť, aby pomohol stroskotancom. Z ľadovej vody vytiahli štyroch, ktorí prežili. No v ostatných člnoch sa báli, že by ich zaliala voda.
Oficiálne vyšetrovanie sa domnievalo, že na tragédii čiastočne nesie vinu rýchlosť. Lodiari a dôstojníci chceli, aby plavba bola čo najrýchlejšia a nebrali dosť vážne prítomnosť plávajúcich ľadovcov.
