Začala sa šiva - sedem dní smútku, ktoré nasledujú po odchode každého žida na večnosť.
Do domu začali prichádzať príbuzní a známi z celého Izraela, aby vyjadrili rodine sústrasť. Tá sedela v byte, lebo smútok sa v judaizme nosí posediačky.
Aj my sme sa na chvíľu zastavili, lebo sa to patrí. Podľa tradície sme nepovedali ani slovo, aby sme nerušili smútiacich. Zvyklosť je taká, že konverzáciu majú začať práve oni. Hovoriť sa má o mŕtvom. Samozrejme, len v dobrom.
Tak sme boli ticho, lebo náš jediný spoločenský kontakt s nebohou boli jazdy vo výťahu a jej akože vtipné hrozby našej dcére, že ju predá Arabom na trhu. Čo jej to dobré dieťa urobilo, že ho musela takto strašiť, sa už nikdy nedozvieme.
Za to sme sa za ten týždeň, čo sa v našom dome smútilo, podozvedali všeličo iné. Steny tu nie sú príliš zvukotesné, balkóny a okná sú cez deň stále otvorené a smútiaci smútili tak nahlas, že sa ich jednoducho nedalo ignorovať.
Počas fajčiarskej prestávky poohovárali, koho sa dalo, skritizovali jedlo a nezdalo sa im trápne ani vtipkovať. Keby človek nevedel, o čo ide, zdalo by sa, že si odbehli na cigaretku počas nejakej rodinnej oslavy.
Presne tak, ako sa na Slovensku stáva, že hostia na kare sa tak roztatária, že si na počesť nebožtíka aj zaspievajú a zatancujú.
Mne toto kolektívne smútenie pripomenulo to, na čo si v Izraeli asi nikdy nezvyknem.
Na absolútnu absenciu súkromia. Na to, že ani vyrevať sa nemôžete len tak sám so sebou, vo svojej posteli do svojho súkromného vankúša. Namiesto toho vás posadia na stoličku a prinútia vás smútiť podľa pravidiel.
