Štvorprúdovku a centrum chráni bariéra. Proti teroristom to stále nestačí.
BAGDAD. Vrtuľníky vo vzduchu, po zuby ozbrojení vojaci v tieni paliem a neustále kontrolné stanovištia s nažlto zafarbenými tankami a obrnenými transportérmi. Kolóna s českým ministrom zahraničia Janom Kohoutom sa rúti po ceste. Civilné autá musia uhnúť.
Päť rokov som nevychádzala z domu, aj nákupy obstarával manžel.
Nataša Rádí Cimbálová, Češka žijúca v Bagdade
Štvorprúdovka sa považuje za ukážku katastrofálnych problémov Američanov v Iraku. Hlavný ťah spája letisko a rozľahlú, ostro stráženú zelenú zónu v centre Bagdadu. Tam sídlia vládne budovy aj americké veliteľstvá. Ulica je dlhá cez desať kilometrov, denne po nej prechádzajú vojenské a vládne konvoje. Bežní Iračania tiež. Najprv však vystoja dlhé rady, než absolvujú prehliadku.
Symbol potupy
Hneď po zvrhnutí Saddáma Husajna sa cesta stala symbolom teroristických úspechov a americkej potupy. V kanáloch nastrčené bomby zabíjali denne, vraždiaci útočníci tu mali vo svojich autách konečnú. Američania, ako to majú vo zvyku, cestu pomenovali po svojom. Volá sa Route Irish, Írska trasa, podľa športového klubu v USA.
Teraz je trasa ohradená. Ostnatým drôtom sa nešetrilo. V pletive vejú zachytené igelitky. Betónové múry sú pomaľované gýčovito znázornenými motívmi z dejín Mezopotámie.
Budova ministerstva zahraničia je od hora dolu zničená výbuchom. Pár metrov od plameňmi ošľahaného múru je niekoľko metrov široký kráter. V lete sa tu odpálil samovrah v nákladnom aute dvoma tonami výbušnín. Zabil štyridsaťdva úradníkov. Bola to opäť veľká potupa, tentoraz pre irackú vládu, pretože americké vojsko sa koncom júna stiahlo z ulíc a dohľad nad bezpečnosťou ponechalo na miestnych obyvateľov.
Po vláde Saddáma Husajna tu Američania v roku 2003 nastolili demokraciu, ale na miesto porozumenia vypukla občianska vojna. Tá teraz dohasína, ale nedôvera trvá.
Bez volieb ťažko
Šéf českej diplomacie Kohout práve mieri za jedným z tých, ktorí tú nedôveru dnes symbolizujú. Viceprezident Tárik Al Hášemí blokuje volebný zákon, bez ktorého nemôže Irak usporiadať parlamentné voľby, pôvodne plánované na január. A bez volieb sa bude Američanom ťažko pokračovať v sťahovaní vyše stotisíc vojakov, ktorí teraz žijú na základniach mimo mesta.
Hášemí je sunnita. Chce, aby sa na severe Iraku podľa určitého, pre sunnitov výhodného kľúča prepočítavali hlasy ľudí žijúcich v cudzine. Premiér i prezident, šiita a Kurd, sú proti.
Na otázku, či sunnitov - tí boli za Saddánma protežovaní - terajšia vláda diskriminuje, odpovie vyhýbavo: „Ja presadzujem takú vec, ktorá umožní spravodlivé prepočítanie hlasov všetkých Iračanov.“
Reálny Bagdad
Všetci Iračania, to je zvláštny pojem. Za múrmi zelenej zóny je skutočný Bagdad. Múry a hliadky sú aj tam. Len ľudí sa tu hemží viac. Útoky v uliciach sú špecialitou teroristov, ktorí chcú zvrátiť nový, Američanmi podporovaný poriadok. Cieľom sú - všetci Iračania.
„Ja si na týchto ľuďoch najvia cením to, ako po výbuchu bomby všetko upracú a hneď tam zasa rozostavia stánky. Jednoducho idú ďalej,“ rozpráva Nataša Rádí Cimbálová. Je učiteľkou hudby.
Do Iraku sa táto Češka vydala v roku 1966. Pred americkou inváziou hrala v bagdadskom filharmonickom orchestri na klavíri. Bola nedôverčivá, až postupne sa zverila, že saddámovský režim vyvraždil polovicu rodiny jej manžela.
„Ale za nič na svete neuvádzajte moje meno ani nič, čo by im umožnilo vypátrať, s kým ste hovorili,“ naliehala vtedy.
Teraz už môže hovoriť bez obáv, no desí ju situácia v uliciach. „Päť rokov som nevychádzala z domu, aj nákupy obstarával manžel. Aj teraz sa pohybujem len v aute. Egyptského veľvyslanca tu zastrelili, keď vystúpil z auta, aby si kúpil noviny. Stále tu unášajú aj deti. Najviac ma desí, keď deti v škole hovoria o mŕtvolách ako o niečom bežnom.“
Autor: Teodor Marjanovič, MF Dnes
