Namiesto lepšieho života ich čakala tvrdá práca, šikanovanie a odlúčenie od rodiny. Po Austrálii sa nedobrovoľne presťahovaným deťom ospravedlní aj Británia.
LONDÝN, BRATISLAVA. Laurie Humphreys strávil detstvo v sirotinci v juhoanglickom meste Southampton, aj keď jeho otec žil. Keď mal 13 rokov, zavolali si opatrovatelia deti s jednoduchou otázkou: Kto chce ísť do Austrálie?
„Ani sme nevedeli, kde sa Austrália nachádza. Povedali nám, že tam 14 hodín denne svieti slnko a že budeme môcť jazdiť na koni do školy,“ spomína v súčasnosti 76–ročný muž pre britský denník Times.
Tvrdá práca
Realita bola iná. Po príchode do juhoaustrálskeho mestečka Bindoon ho čakala tvrdá práca v podmienkach, aké v Anglicku nezažil. Celý deň pracoval na stavbe, zdvíhal ťažké predmety a ako 14–ročný šoféroval nákladné auto.
Tábor viedla kongregácia Bratia v Kristu. Duchovní sa nebáli použiť na deti opasok. Časté bolo aj sexuálne zneužívaniu, ktorému sa vyhol len vďaka veku.
Laurie Humphreys je jedným zo 7–tisíc detí, ktorých do Austrálie či iných britských kolónií nedobrovoľne vysťahovali po druhej svetovej vojne. Fyzické, sexuálne, ale aj psychické zneužívanie v internátoch s mnohými zostalo do konca života.
Začiatkom týždňa sa týmto deťom, ktoré volajú aj siroty ríše, oficiálne v austrálskom parlament ospravedlnil premiér Kevin Rudd. „Pravdou je, že sa stalo veľké zlo,“ povedal v pondelok Rudd.
Podobné ospravedlnenie chystá aj britský premiér Gordnom Brown. Po dlhých rokoch nakoniec vyhlásil, že „nastal čas“. Britský prejav ľútosti sa chystá v nasledujúcom roku.
Hoci malo ísť najmä o siroty žijúce v ťažkých podmienkach, o svoje deti prišli aj mnohé sociálne slabšie rodiny. Posielanie detí do kolónií vyvrcholilo práve v 20. storočí, no britské impérium s tým začalo už v roku 1618. Celkovo vysťahovali 150–tisíc detí.
Čo viedlo vládu, aby posielali britské deti na opačné konce domínia? Správa Dolnej snemovne britského parlamentu z roku 1998 hovorí, že išlo o viacero dôvodov. Jedným z nich bola aj „úprimná filantropická túžba pomôcť deťom žijúcim v ťažkých podmienkach začať nový život v kolóniách“. Najmä tí, ktorí napokon skončili na Novom Zélande, skutočne hovoria, že im presun pomohol. „Na rozdiel od iných kolónií sa o nás starali dobre a stále sme boli s príbuznými,“ hovorí pre novozélandské noviny Manawatu Standard Veronica Fitzmauriceová, ktorá do krajiny prišla ako 18ročná. V iných častiach, najmä v Kanade a Austrálii, však také šťastie nemali.
Deti do kolónií často posielali ako pracovnú silu a končili na farmách. „Keď sme prišli, jediné, čo ich zaujímalo, bol náš zdravotný stav,“ hovorí pre BBC Tony Diamond (60).
Biely tovar
Jedným z hlavných dôvodov presunu britských detí bola rasová otázka. Londýn chcel, aby jeho kolónie zostali „európske“ a aby ich nezaľudňovali imigranti z Ázie. „Keď sme pristáli v meste Fremantle, miestny duchovný nám povedal: Je dobré, že ste tu. Treba, aby Austráliu zaľudnil biely tovar, ázijské hordy nás desia,“ povedal pre vyšetrovací výbor John Hennessey.
Austrálske ospravedlnenie mnohé obete privítali. „Vlastné deti mi teraz lepšie porozumejú,“ hovorí jedna z obetí pre Christian Science Monitor. Ďalší však dodávajú, že je to „príliš málo a príliš neskoro“.
