Už asi dva roky zápasím s chuťou napísať do izraelského zápisníka vtipnú príhodu s mojou neterou S. Vlastne takmer každý týždeň ju mám takmer do polovice napísanú, ale potom sa vždy zarazím. Príhoda je to veselá, ale moju neter neukazuje práve v najlepšom svetle.
Nie že by som si tu z mojej rodiny nestrieľala, ale S. je v puberte a sama si pamätám, že vtedy sa vám príliš nedarí zvládať kritiku. Minulý týždeň som však úplne náhodou zistila, že ten príbeh má prekvapujúcu pointu. Asi pred dvomi rokmi nás prišla navštíviť moja švagriná E.
V tom čase od nás bývala asi 60 kilometrov. Krátko po príchode jej zazvonil mobil a ozval sa z neho srdcervúci plač. Volala S., že keď si z chladničky vyberala vajce, spadlo na zem, rozbilo sa a ona ho nebude utierať a že teda nech mama rýchlo príde domov. E. sa postavila, nedojedla môj koláč a vyhlásila, že musí ísť. Šesťdesiat kilometrov, aby mohla utrieť rozpľasnuté vajce.
Dcéry mojej švagrinej som vždy považovala za rozmaznané decká, ktoré obskakuje celá rodina a ony si to nevážia. Ale to, čo sa vtedy stalo, ma šokovalo.
Áno, priznávam, túto príhodu som dávala k dobru na kávičke s kamarátkami a spomenula som ju aj viacerým príbuzným na Slovensku.
Minulý týždeň prišla táto udalosť na pretras pri rodinnom posedení. A tak som sa dozvedela plnú pravdu. S. sa hystericky nerozrevala preto, že rozbité vajce musí očistiť (aj keď vylúčiť sa to nedá), ale preto, že to úbohé vajce bolo jedinou použiteľnou vecou v celej chladničke a ona prišla strašne hladná domov z tréningu. A moju švagrinú E. nehnala domov nezvládnutá výchova, ale výčitky svedomia.
Autor: dopisovateľka SME z Tel Avivu
