Od prvých dní jeho matka Madina začala pozorovať, že sa mu na nožičke čosi objavuje. Netrvalo dlho a bolo jasné, že na svete je zázrak a Dagestan, vlastne dedina Krasnookťabrskaja, má veľkú šancu stať sa pútnickým miestom.
Na nohách Aliho sa totiž zreteľne objavovali niektoré časti posvätnej knihy všetkých moslimov Koránu. Arabské písmená ružovkastej farby sa zjavovali a potom zasa mizli. Najprv stovky, potom tisíce moslimov z celej krajiny sa začali schádzať k domu Jakubovcov.
Rodinu postupne opúšťala eufória spôsobená zistením, že ich dieťa je poslom Božím. Veriaci totiž prestali Aliho považovať za syna svojich rodičov a mali pocit, že patrí všetkým moslimom. Moslimskí aktivisti dokonca označili cestu, vlastne púť, k chlapcovmu domu zelenými zástavkami, aby nikto nezablúdil.
Prichádzali však aj ľudia neprajní. Správa, že dieťa trpí vzácnou formou kožného ochorenia, ktoré umožňuje na telo „písať“ napríklad aj nechtom, sa šírila rýchlosťou blesku. Takže vraj nijaký zázrak, ale chamtiví rodičia, ktorí chcú na dieťati poriadne zarobiť a ešte sa aj presláviť.
Nakoniec polícia nechala dom Jakubovcov strážiť. Ozvali sa totiž vahábisti, najpravovernejší z pravoverných moslimov. Rodičom pohrozili, že im zapália dom. Nepopierajú, že Boh robí zázraky a že si na to môže vybrať aj dieťa. Jediné, čo im na veci nesedí je, že si Alah zvolil dieťa policajta.
