Prestal ma baviť Václav Klaus. Konštatujem to s pocitom istého smútku. Prešiel som vo vzťahu k nemu mnohými fázami, počnúc obdivom (napríklad k jeho intelektu či usilovnosti), cez sympatie (v čase takzvaného sarajevského atentátu v roku 1997) až po neveriacke krútenie hlavou, najmä nad jeho prezidentskými výstrelkami.
Ale bez ohľadu na emócie ma vždy bavilo ho počúvať alebo čítať, pretože patril medzi ľudí, ktorí sú inšpiratívni a provokujúci.
Ale potom sa to niekde vytratilo. A tak nie som ani trochu zvedavý, čo bude v prezidentovej najnovšej knihe. Tá má vyjsť v najbližšom čase a bude obsahovať reflexiu posledných dvadsiatich rokov.
Václav Klaus niekde na dlhej trati „medzi klímou a Lisabonom" prekročil tú čiaru, keď aj osvedčené autority prestávame brať vážne.
Asi ako keď vám vzdelaný politológ povie, že teroristické útoky v roku 2001 naplánovala americká vláda, či rešpektovaní fyzici varujú pred sabotážami, ktoré na urýchľovači častíc robia výpravy z budúcnosti.
Svojmu nech aj stokrát nespornému intelektu potom prichystajú ako odpoveď len zdvihnuté obočie.
Klausova nová knižka sa vraj bude volať „Kde začína zajtrajšok". Môj vzťah ku Klausovi ako nespochybniteľnej inštitúcii končiacich sa dvadsiatich rokov po prevrate je včerajškom.
Je to smutné, asi ako keď som niekedy v prvej triede zistil, že ma prestal baviť Kremienok a Chocholúšik. Toľko som s nimi prežil! Aj keď ani vtedy to nebol koniec sveta. Objavil som Maxipsa Fíka.
