FOTO – ARCHÍV
Mladučká Jana Cukerová držala na konkurze do televízie Markíza pätnásťkilovú profesionálnu kameru v rukách prvý raz v živote. Ona sama má len o pár kilogramov viac – päťdesiatpäť. „Postavili ma pred hotovú vec. Dali mi kameru a povedali: Nakrúť päťminútový šot o tom, ako vidíš televíziu Markíza. Máš na to pätnásť minút.“
Hoci mali kompetentní k výsledku drobné výhrady, usúdili, že má dobré videnie.
„A že sa s ním dá niečo robiť.“
Dovtedy mala s prácou kameramanky len dvojročnú skúsenosť – po štúdiu fotografie v Košiciach pracovala u otca v káblovej televízii v Krompachoch.
„Na konkurz ma vlastne pozval šéfkameraman Markízy.“
Všimol si ju na jednej z akcií pod bratislavským Devínom.
„Zábery, ktoré som točila, sa premietali na veľkoplošnej obrazovke. Páčili sa mu.“
A pretože za dobrými zábermi musela liezť v sukni po rebríku, kolegovia sa jej doteraz smejú, že v Markíze robí práve vďaka tomu.
„Spočiatku si mysleli, že budú musieť nosiť statív alebo kameru namiesto mňa. Aj keď som ich obavy nepotvrdila, niektorí technici moju prítomnosť doteraz nevedia stráviť. Mám ich však všetkých rada, a tak sa snažím si to nevšímať.“
Otec je na ňu pyšný
Hoci fotografia má s kamerou veľa spoločného, po príchode do súkromnej televízie ju prekvapil najmä kameramanský slang. Stretla sa s ním prvý raz.
„Nechcela som sa tváriť, že o tom nemám ani páru. Pomohol mi kolega, kameraman Vlado Valko. Kamarátsky si so mnou sadol a všetko mi vysvetlil. Doteraz som mu za to vďačná, lebo ostatní sa mi obrátili chrbtom.“
Z rodných Krompách sa jej neodchádzalo najľahšie nielen pre hendikep „som žena“.
„Som ockov miláčik. Dlho som sa nevedela rozhodnúť – pripadalo mi neférové, že odídem z otcovej firmy, kde som začínala. Až raz, keď sme sa pochytili, som mu naznačila, akú som dostala ponuku. Zobral to veľmi rozumne a snažil sa mi pomôcť. Myslím, že je na mňa pyšný.“
Dnes nakrúca v súkromnej televízii takmer všetko.
„Štúdiové programy, publicistiku, spravodajstvo aj šport. Vyhovuje mi to, mám rada zmenu.“
Pevné lakte nepotrebuje, práve naopak – keď treba, pomôže jej ženský šarm.
„Ani na akciách HZDS si nedovolili ku mne toľko ako k mužom. V parlamente sa niektorí politici so mnou porozprávajú aj o súkromí.“
Chlapca po pokuse o samovraždu točiť odmietla
Čo sa týka nepríjemností a nebezpečných situácií, pozná skôr tie z reálneho života – vlámačky alebo autohavárie.
Na čo však doteraz nerada spomína je reportáž o osemročnom chlapcovi, ktorý sa chcel obesiť.
„Horko-ťažko sa nám podarilo vybaviť natočenie ilustračných záberov z nemocnice, a keď nás pustili aj k chlapcovi, redaktor chcel, aby som snímala detaily tváre. Odmietla som. Ten chlapec prežil. Bude sa stretávať so svojimi kamarátmi a ja som nemohla narušiť jeho súkromie.“
Po návrate z takýchto výjazdov jej pomáha rozptýlenie, a to určite nie je pred televíznou obrazovkou.
„Tam si neoddýchnem, profesionálna deformácia ma núti rozoberať a hodnotiť každý jeden program.“
Vtedy musí ísť medzi ľudí, rozprávať sa o všetkom a o ničom, ale hlavne o niečom inom ako o tom, čo v konkrétny deň prežila v teréne.
„Keď so mnou ešte bývala Zuzka Belohorcová, vyrážali sme na diskotéky. Teraz som taký domased, preventívne upratujem, jazdím na skútri, hrám sa so psom.“
Túži vlastne už len po vlastnom byte s komorou – na vyvolávanie čiernobielych fotografií. Možno uvažuje aj o návrate k pôvodnej profesii.
„Neviem, dokedy budem robiť kameramanku. Hoci sú kamery čoraz ľahšie, stále je to veľká záťaž na chrbticu. Niektorí kameramani túžia urobiť celovečerný film. Na to si môžu trúfnuť asi len tí, ktorí kameru študovali. Skôr ma lákajú hudobné videoklipy.“
Za sebou má zatiaľ jeden – videoklip pre kapelu P.S. zvládla kameramansky aj režijne.
Autor: Jana Kollárová
