FOTO – ARCHÍV
Desať minút pred priamym prenosom sa kameramanka verejnoprávnej televízie Danica Rumanová nedokáže s nikým rozprávať. Svoje pocity prirovnáva k takmer infarktovému stavu, ktorý z nej opadne prvým záberom.
„Cítim obrovskú zodpovednosť voči režisérovi, hlavnému kameramanovi, strihačovi a ďalším kolegom.“
Má za sebou takmer všetky prenosy Bratislavskej lýry, Bratislavských hudobných slávností, niekoľko inscenácií, rozprávok, videofilm a – jeden unikát.
„Detailný záber mávajúceho Vladimíra Mečiara, lúčiaceho sa na obrazovke STV po voľbách v roku 1998. Obletel doslova celý svet.“
Bola nielen prvou ženou, ktorá sa v Slovenskej televízii postavila za kameru, ale aj tou, ktorej to v začiatkoch mužskí kolegovia dali riadne pocítiť.
„Bol to čas plný odmietania. Pokiaľ som robila len asistentku kamery, všetko bolo v poriadku. Akonáhle sa môj záujem začal prehlbovať a ja som si urobila FAMU v Prahe, priateľstvá sa začali vytrácať.“
Jej návratom po škole sa niektorí kolegovia zrejme cítili ohrození.
„Bolo jednoduchšie človeka odpísať ako ho prijať.“
A tak na rozdiel od kolegov nesmela urobiť chybu. Aj preto, že nikdy nič nenechávala na náhodu a na každý záber sa poctivo pripravila, darilo sa jej.
„Nechcem, aby to znelo neskromne, ale ako žena som nemohla zaváhať. Priviedlo ma to k celkom slušnej profesionalite. Nebola som frajer, ktorý otrčil ruku a povedal – osemsto luxov. Všetko som si odmerala. V scenári som mala takú prípravu, že ak by som umrela, kolegovia by to nakrútili presne tak, ako som chcela.“
Do záberu sa nemohol dostať kríž
Až desať rokov po škole sa Rumanová dostala k práci hlavného kameramana.
„Napriek nepísanému zákonu, ktorý hovoril o troch rokoch.“
Nebolo jedným z dôvodov jej odmietanie členstva v strane?
„Nie, v strane bol len šéf a dvaja kolegovia. Dostať sa do KSČ nebolo umožnené ani tým pár ľuďom, čo sa toho domáhali. Len som nemohla robiť stranícke zjazdy. Čo mi celkom vyhovovalo.“ (Smiech.)
Napriek tomu ju cenzúra neobišla. Pri dokumente o drevených plastikách mohla snímať len detaily tváre svätých, do záberu sa nesmel dostať žiaden kríž, a v trezore skončil aj Rumanovej absolventský film.
„O živote mníšok v renesančnom kláštore pri Kladne, ktoré sa starali o stopäťdesiat mentálne postihnutých dievčat a žien. Boli to neuveriteľne obetavé, vzdelané františkánky. Film dokumentoval to, že je veľa osamelých žien, ktoré by rady vstúpili do tohto rádu a boli užitočné. Žiaľ, systém to nedovoľoval.“
Muži ma naučili sebadisciplíne
Hoci na svoje začiatky medzi mužmi nespomína najradšej, dnes sa cíti medzi kolegami dobre. Nevedela by sedieť v kancelárii len so ženami.
„Nenaučila som sa žiť v ženskom kolektíve. Hoci som so ženami rada, doteraz neviem reagovať a som bezradná, keď sa ma dotkne závan ženských klebiet.“
Od mužov sa naopak naučila sebadisciplíne, ktorú povolanie kameramana vyžaduje.
„Vydržia zimy, horúčavy, stáť šestnásť hodín v kuse, málo jesť a piť.“
Čím všetkým by mal teda kameraman disponovať: „Dokonale komponovať, mať zmysel pre detail, byť nesmierne pohotový. Keď je človek v pozícii hlavného kameramana, mal by veľmi pekne svietiť, snažiť sa o to, aby obrazové podanie vyvieralo z obsahu, aby to neboli len pekné obrázky, ktoré odvádzajú pozornosť od samotného obsahu.“
Rumanová dodržuje zásadu, aby človek vyzeral na obrazovke dobre.
„Nepáči sa mi, keď mladí tvorcovia bezohľadne robia detail očí alebo úst. Myslím, že to ubližuje, najmä ak ten človek nie je krásavec. Staršiemu človeku môžeme pomôcť aj tým, že použijeme mäkké svetlo, filter a nesnímame ho vo veľkom detaile. Dáva svoju kožu na trh a mojou snahou je, aby sa cítil dobre aj vtedy, keď sa bude pozerať na výsledok.“
Diktovali nám, čo máme fotografovať
Rumanová sa ku kamere dostala cez fotografiu. Študovala ju na umeleckej priemyslovke.
„U nás doma sa stále fotografovalo. Pripadalo mi to samozrejmé. Mamka bola skôr rodinný kronikár, starý otec krajinkár. Jeho majstrovstvo viem oceniť až dnes.“
Rozhodnutie nevenovať sa fotografii profesionálne prichádzalo už počas strednej školy.
„Jeden z profesorov preferoval chlapcov a niekoľkokrát do mesiaca nám opakoval, že z nás nič nebude. Okrem toho to bolo obdobie krutého socialistického realizmu – diktovali nám, aké máme robiť fotky. Vpredu zbúrané staré domy, vzadu novostavby. Akože – nový život. Strašné.“
Stretnutie s kameramanom, neskôr režisérom a dokumentaristom Štrelingerom ju zapálilo pre cestu kameramana. Začala pracovať ako asistentka kamery v Slovenskej televízii a neskôr študovať na pražskej FAMU. Príležitosť vycestovať a pracovať v zahraničí však nevyužila.
„Po skončení školy som rozposlala žiadosti do rôznych krajín. Prišla mi odpoveď z BBC a ponuka na ročnú stáž v Londýne. Veľmi som sa potešila, potom som si však uvedomila, že musím ostať pri rodičoch, ktorí nie sú najmladší.“
A tak sa stala kamera pre Rumanovú takmer najdôležitejšou v živote. Až tak, že na istý čas vytlačila potrebu mať rodinu a deti.
„Vydala som sa veľmi neskoro. Neviem si predstaviť, že by som pri svojom povolaní mala deti.“
Odnieslo si to zdravie, bolesti chrbtice sa ozývajú čoraz častejšie.
„Keby televízia kvitla, poviem si – dobre, malo to zmysel. Keď však vidím, v akom je dezolátnom stave, o to viac ma to bolí. Dva víkendy voľna za rok. Raz v nedeľu sme išli nakrúcať na Železnú studničku. Šokovaná som pozorovala rodiny s deťmi, ako sa hrali, opekali si na lúke. Zabudla som, že to všetko existuje.“
Viac času má až teraz, keď STV nemá peniaze. „A na staré kolená,“ dodáva ironicky, a možno skepticky žena za kamerou.
Autor: Jana Kollárová
