Minister obrany a bývalý veliteľ špeciálnych kománd žije vo svojom apartmáne v jednej z najluxusnejších budov v Tel Avive.
Svet odtiaľ pozoruje teleskopom a svojim návštevám nakazuje prezúvať sa do papučiek, aby mu nepoškriabali parkety. A vraj tam má nástenku s fotografiami všetkých významných ľudí, ktorých počas svojej kariéry stretol. No čistý zbohatlík.
Alebo success story, ako sa tomu hovorí fajnovejšie. Úprimne: chlapec, ktorý bol malým kibucníčkom v sandálikoch, mimoriadne talentovaným klaviristom a špecialistom na otváranie akýchoľvek zámkov, to dotiahol ďaleko.
Mohol skončiť aj ako barový klavirista alebo v horšom prípade zlodej. Aj keď teraz sa o ňom ako o zlodejovi hovorí.
Jeho posledný výlet do Paríža stál izraelských občanov pol milióna šekelov (niečo menej ako stotisíc eur). Vlastne výlet stál oveľa viac. Pol milióna vyhodili len za izby v luxusnom hoteli. Niektoré zostali po celý čas Barakovej návštevy úplne prázdne.
Tragikomické je, že Barak šéfuje strane, čo sa zastáva chudobných, starých, kibucníkov a robotníckej triedy. Od tých a ich problémov je podľa kritikov úplne odtrhnutý a jediné, čo ho zaujíma, je zhŕňanie peňazí.
Vraj je na tom už tak zle, že nemá šancu stať sa opäť izraelským premiérom.
Izraelčania v zásade od svojich politikov nepožadujú, aby boli chudobní, ale nekritické rozhadzovanie, týmto, čo si budeme navrávať, šetrným ľuďom, veľmi nereže.
Hlavne, keď rozhadzuje kibucníček v sandálikoch, ktorého by viac ako všetko ostatné mala zaujímať bezpečnosť Izraela. Za to je platený. A dosť dobre.
