Zotrvávanie rovnakých mien i osobností v politickom živote nie je negatívom. Skúsený politik musí vyrásť v prirodzenom, a teda politickom prostredí. Funguje to tak takmer všade vo svete a Slovensko by nemuselo byť výnimkou.
Volanie po nových tvárach sa v našej krajine uplatňuje len v duchu Ficovho hesla: Kradlo sa za Mečiara, kradne sa za Dzurindu. Takto kričí aj nová politická strana ANO. Ani ona, ani Smer však „nedodávajú“ celkom nové tváre, o ktorých hovoria.
Postkomunistické krajiny prechádzajúce na trhový mechanizmus sa nevyhnú garnitúre zbohatlíkov či boháčov, často aj z radov popredných politikov. Ak dokáže politik rast svojho majetku bez obáv zverejniť a vydokladovať, ak ten nárast nie je neúmerný vykonanej práci a adekvátnemu, zákonom určenému zárobku, občan-volič môže byť len rád, že ho nereprezentuje minister financií, ktorý býva v dvojizbovom byte na petržalskom sídlisku.
Opakujeme, ak to politik dokáže zdokladovať. A ak to zdokladovať chce.
Na Slovensku však už od roku 1995 platí zákon o konflikte záujmov, ktorý nič nerieši. Majetkové priznania sa podávajú len do rúk pätnástich členov kompetentného výboru parlamentu, ktorí nesmú porušiť pravidlo mlčanlivosti ani vnútri zákonodarného zboru. Inde vo svete sa voliči o „zveľaďovaní“ majetku svojich politikov dočítajú na internete. Tam je zákon iný.
Situáciu chce preto v prospech občanov vyriešiť nový ústavný zákon. Poslanci o ňom budú hlasovať už tento týždeň. Zmenili sa politikom majetok i tvár?
Na to sme sa pýtali niektorých predsedov parlamentných strán. Niektorí odpovedali ochotne, niektorí nie.
Autor: Pripravili DAŠA MATEJČÍKOVÁ
