Písal sa 29. august 1911, rok, v ktorom Amerika oslavovala 135. výročie vyhlásenia nezávislosti. V to augustové skoré ráno vstúpil do civilizovaného sveta človek z doby kamennej. V horách Mount Lassen v severnej Kalifornii objavili zúrivo štekajúce psy, ktoré strážili pozemok miestneho mäsiara, zúboženého a vyhladovaného Indiána, ktorý sa motal okolo hospodárskych zvierat. Indián mohol mať okolo 50 rokov a pohľad na neho vyvolával súcit, ale viac o ňom nikto nevedel. Kto bol tento záhadný muž z iného sveta?
Neznámy divoch
Vtedy to ešte nikto netušil, ale šlo o posledného voľne žijúceho Indiána v Kalifornii a pravdepodobne aj v Spojených štátoch amerických. Iste, v horách Sierra Madre sa ešte zdržiavala tlupa Apačov pod vedením vnuka slávneho náčelníka Geronima a v roku 1930 podnikli posledný indiánsky prepad v histórii, ale títo Apači už väčšinou žili v rezervácii. Kalifornský divoch z Mount Lassen bol takmer nahý, v ušiach mal remienky z jelenice a v nose drevený kolík.
Mäsiar, na ktorého pozemku sa objavil, mu obliekol starú zásteru a okamžite telefonoval šerifovi Webberovi, ktorý prišiel aj so svojimi zástupcami. Pretože Indián vôbec nekládol odpor, bez problémov ho umiestnili do väzenia v Oroville, aj napriek tomu, že neurobil žiadny priestupok. Šerif nevedel, čo s ním a pre istotu ho radšej spacifikoval a nasadil mu putá. Čo ak jeho divokí druhovia len čakali na znamenie, ako pripraviť o skalpy zopár bledých tvárí? V tých časoch však už Indiáni neboli zabíjaní na počkanie, a tak sa šerif snažil aspoň zistiť, z akého kmeňa tajomný divoch pochádza. Dal si zavolať niekoľko Indiánov z okolitých rezervácií, ale ku komunikácii neprišlo - divochovi nikto nerozumel.
Ishi s príslučníkmi iných indiánskych kmňov. Zrejme si nemali čo povedať,
pretože každý hovoril úplne odlišným jazykom.
Ishi - Človek
Záhadný Indián začalo pútať pozornosť verejnosti a šerif Webber musel zvedavé davy odháňať. Správy o divochovi rýchlo preskočili hranice okresu a šírili sa po Spojených štátoch. Články v novinách neunikli pozornosti dvoch mladých etnografov z Kalifornskej univerzity - Alfredovi L. Kroeberovi a Thomasovi T. Watermanovi. Obaja sa zaoberali štúdiom kalifornských Indiánov, a preto okamžite telegrafovali šerifovi Webberovi, aby Indiána nepustil na slobodu, kým neprídu.
Keď obaja etnografi zistili, kde bol Indián objavený, uvedomili si, že pravdepodobne bude pochádzať z kmeňa Yana, ktorému územie kedysi patrilo. Podrobné pátranie ich nakoniec priviedlo k šokujúcemu výsledku - Indián patril do podskupiny Yahi, o ktorej sa súdilo, že už dávno vymrela! Waterman v snahe nadviazať komunikáciu oslovoval divocha (ktorého neskôr nazvali Ishi, čo v jeho rodnom jazyku znamená „Človek") desiatkami slov rôznych kalifornských i vzdialenejších indiánskych kmeňov, no nikam to neviedlo. Hodiny plynuli, až Ishi napokon zareagoval na slovo „siwini", čo v jazyku kmeňa Yahi znamená „žltá borovica".
Ishi okamžite zmenil vystrašený postoj na viac priateľský a obaja vedci začali nachádzať čoraz viac slov z jeho jazyka - problém bol totiž aj v tom, že samotný Ishi, ako neskôr zistili, žil úplne sám už niekoľko rokov a rodnú reč prakticky nepoužíval. Tak začal Ishi nový život medzi belochmi. Kalifornská univerzita okamžite prejavila oňho záujem a vedci si ho odviedli so sebou, pričom si šerif Webber radostne vydýchol.
Ishi ukazuje, ako si v divočine zapaľovať oheň. Jeho zručnosť bola udivujúca.
Hroty šípov si v divočine vyrábal z obsidiánu, v San Franciscu ich pre zvedavých
záujemcov dokázal vyrobiť z hrubého skla pochádzajúceho z pivového pohára.
Koniec raja
Ako žil Ishi pred 29. augustom 1911 a čo ho priviedlo medzi belochov? S najväčšou pravdepodobnosťou žil dlhé roky úplne sám, ako posledný žijúci príslušník svojho kmeňa. Samota a nedostatok potravy (lovná zver už bola takmer vyhubená) ho však dohnali až k poslednému zúfalému kroku - že prišiel medzi belochov a zrejme mu bolo jedno, čo s ním bude. Belochov totiž poznal zo svojej mladosti iba ako vrahov.
Ishi sa narodil okolo roku 1862 v severnej Kalifornii, kde v tom čase žilo asi 3000 príslušníkov kmeňa Yana a Ishi patril do jeho južnej jazykovej skupiny Yahi. Indiáni žili v ôsmich dedinách pri Mlynskom a Jeleňom potoku v pohorí Mount Lassen. Táto oblasť bola asi 90 kilometrov dlhá a 60 kilometrov široká a oplývala bohatstvom lovnej zveri a lososov, ovocia a dreva, z ktorého zruční Indiáni vyrábali krásne košíky. Táto idyla sa však definitívne skončila v čase, keď sa Ishi narodil. V Kalifornii vyvrcholilo systematické likvidovanie Indiánov a objav zlata (od roku 1848) do oblasti pritiahol vyvrheľov najhrubšieho zrna - vrahov, zlodejov, podvodníkov, dezertérov z armády či hazardných hráčov.
S nimi prišli nielen účinné strelné zbrane, ale aj rôzne choroby, ktoré kosili Indiánov v stovkách, pretože nemali potrebnú imunitu. Zveri ubúdalo a Indiáni začali hladovať. Preto si pomáhali aj krádežami na belošských pozemkoch a stalo sa zvykom prisúdiť im akýkoľvek prehrešok, ktorý sa vyskytol. Odvetné trestné výpravy boli časté a belosi neriešili, kto naozaj stojí za krádežou. Pre mnohých z nich bol lov na Indiánov a ich strieľanie zábavou podobnou lovu divokej zveri.
Masakre
August v roku 1865 bol pre Yahiov osudný. Amerikou práve doznievalo pohoršenie nad brutálnym masakrom Čejenov pri Sand Creeku, pri ktorom viac ako sedemsto vojakov povraždilo 133 indiánskych mužov, žien a detí. Keď v oblasti kmeňa Yahi bola vyvraždená rodina bieleho farmára, zabudlo sa na pohoršenie a čoskoro bola na ceste sedemnásťčlenná trestná výprava pod vedením zabijakov Andersona a Gooda. Samozrejme, že sa nikto neunúval s pátraním po skutočnom vinníkovi vraždy, ten bol predsa jasný - divosi. Ako prvý sa im postavil do cesty tábor Yahiov na Mlynskom potoku.
Bez vyjednávania a výstrahy začali nekompromisnú paľbu. Proti opakovacím puškám nemali Yahiovia najmenšiu šancu a čoskoro vody potoka sčerveneli krvou 74 zabitých Indiánov - mužov, žien i detí. Medzi tými, ktorí mali šťastie a zachránili sa, bol aj v tom čase asi trojročný Ishi. Napriek nízkemu veku sa na tento masaker celý život dobre pamätal, no nerád o ňom hovoril, možno aj preto, že medzi zabitými bol aj jeho otec. Od tohto masakru už Indiáni pri Mlynskom potoku nemali pokoj. Stiahli sa hlbšie do hôr a museli sa presúvať z miesta na miesto, pretože po ich stope belosi často vysielali krvilačných cvičených psov.
V roku 1871 tieto psy vystopovali posledných asi 40 Yahiov a belosi sa opäť raz precvičili v streľbe a skalpovaní (ktoré Yahiovia dovtedy nikdy nepoznali). Po týchto jatkách zostalo na slobode už len pätnásť posledných Yahiov. Svojím zabitým súkmeňovcom vystrojili pohrebný obrad v duchu odvekých tradícií, na ktorom sa zúčastnil aj vtedy asi 8-ročný Ishi. A potom Yahiovia naoko zmizli z povrchu zeme.
Indiáni vstali z mŕtvych
Žili v skrytosti, skromne, ticho, aby sa už nikto nikdy o nich nedozvedel. Ryby lovili len oštepom alebo do sietí, zver strieľali len lukom, oheň zakladali malý a nenápadný. Ich obydlia boli odľahlé jaskyne alebo neprístupné skaly. Snažili sa robiť čo najmenší hluk a nezanechať po sebe žiadne stopy. Obliekali sa do kožušín, pod ktorými aj spali. Keď belosi roky nezazreli žiadneho Indiána, bolo jasné, že víťazstvo bolo spečatené a indiánsky problém vyriešený. Len im uniklo, že vrážd a krádeží akosi neubudlo a teda zlodeji neboli len červenej farby kože...
V apríli roku 1885 pristihol jeden z osadníkov štyroch Indiánov, ako vyliezajú z okna jeho zrubu. Medzi nimi bol aj Ishi. Ukoristili iba staré oblečenie a odovzdane sa postavili k stene. Mali šťastie. Osadník Norvall bol zrejme slušný človek, o krádeži neskôr nikomu nepovedal a Indiánov prepustil aj s tým, čo si vzali. Nikdy potom ich už nevidel. Až na jeseň zistil, že mu niekto opäť vnikol do zrubu. Tentoraz mu nezmizlo nič, ani len staré oblečenie ako minule, na stole však našiel dva ručne vyrobené košíky. Bolo zrejmé, že ide o prejav Yahijskej vďačnosti. Tieto košíky neskôr Norvall venoval etnografickému múzeu.
Ishi neskôr rozprával, prečo išli kradnúť. V tom čase zvyšok kmeňa pochoval niekoľko lovcov, ktorí zomreli na starobu a Yahiovia začali hladovať. Belochov pribúdalo a lovnej zveri ubúdalo už aj na hornom toku Mlynského potoka, kde boli doteraz Yahiovia v skrytosti usídlení. Okolo roku 1895 sa preto posledných 5 žijúcich Yahiov (Ishi s matkou, Ishiho sesternica, jeden mladý a jeden starý muž) presťahovalo ešte hlbšie do hôr, na horný tok Jelenieho potoka. Za svoje útočisko si zvolili veľkú jamu, kde kedysi žil medveď Grizzly. Miesto preto dostalo svoje meno: „Medvedia skrýš". Bola husto zarastená a Yahiovia v nej mali zdroj vody z nanoseného snehu, kuchyňu, udiareň rýb i obydlie. V tejto skrýši vyrábali aj oštepy a luky.
Poslední piati
Nové storočie zastihlo päť Yahiov pri rovnakom spôsobe života, akým žili od nepamäti. Nik nevedel, že hlboko v horách žije posledných päť slobodných Indiánov - všetci ostatní boli asimilovaní alebo žili v rezerváciách. Potom zomrel jeden muž a všetky ťažké práce a lov zostali na pleciach Ishiho a jeho sesternice. Žili však ďalej. V roku 1908 boli k Jeleniemu potoku vyslaní inžinieri, pretože v oblasti mala byť vybudovaná priehrada. Jedného dňa zbadali nahého Indiána, ako oštepom loví lososy. Bol to Ishi. Inžinierom nikto neveril, veď v tej oblasti Indiáni už dávno nežili.
Ale ich šéf Apperson sa rozhodol celú vec preveriť a dôkladne preskúmať. Kraj mal dobre zmapovaný a Medvediu skrýš čoskoro našiel. Traja Indiáni v poslednej chvíli utiekli, nevládnu Ishiho matku prikryli kožušinami a dúfali, že ju belosi neobjavia. Tí však začali skrýš prehľadávať, mnohé veci si brali ako suveníry (z ktorých časť neskôr skončila v múzeu) a pritom objavili aj Ishiho matku. Keďže jej nerozumeli ani slovo, nechali ju tam ležať a odišli. Ishi ju na druhý deň odniesol do bezpečia, ale starca a sesternicu už nikdy nevidel. Pravdepodobne sa utopili v prudkej vode alebo ich zahubila dravá zver. Aj Ishiho matka čoskoro zomrela počas krutej zimy. Odvtedy žil Ishi tri roky úplne sám. Prekonal všetko, masakre, hlad, zimu, no samotu neprekonal. Nedokázal žiť bez ľudí.
Asistent správcu budovy
Začiatkom septembra 1911 odviezol profesor Waterman Ishiho so sebou do San Francisca. Prvé, čo Ishiho šokovalo, bol vlak. Dymiace a hučiace monštrum ho udivovalo. Vídaval ho z výšin Jelenieho a Mlynského potoka plaziť sa v údolí, no takto zblízka ho prekvapil a mal pred ním rešpekt. Ale najviac ho prekvapilo, koľko belochov všade videl. Presvedčil sa o tom, keď ho zobrali k Tichému oceánu a tam okrem rozľahlej vodnej plochy videl Ishi aj početné davy kúpajúcich sa ľudí. Nikdy si nemyslel, že na zemi môže žiť taký počet ľudí.
Je pozoruhodné, že Ishi sa veľmi dobre prispôsoboval civilizácii a ochotne si zvykal na mnohé jej výdobytky. Profesora Kroebera napríklad Ishi prekvapil vzorne naučeným anglickým pozdravom. Následne dostal Ishi ubytovanie v etnografickom múzeu - útulnú izbu a čoskoro aj zamestnanie. Dostal oficiálnu funkciu „asistent správcu budovy", pričom naozaj svedomito pomáhal upratovať.
V múzeu si získal mnoho priateľov, ktorým každú nedeľu medzi 14.00 a 16.30 rozprával a ukazoval, ako žili jeho predkovia. Ishi bral plat 25 dolárov, čo bohato stačilo na jeho skromné výdavky. Pretože univerzita - správca múzea - platila šekom, Ishi sa musel naučiť podpisovať, čo zakrátko tiež bravúrne zvládol. Aktívne používal vyše 500 anglických slov a rozumel takmer všetkému, čo mu belosi hovorili. Jediné, čo sa nenaučil, bolo vyslovovanie písmena „F". Ishi obdivoval električky, ktorými aj veľmi rád jazdil do práce, obdivoval elektrické svetlo, splachovací záchod, vodovodné kohútiky, no najviac zo všetkého ho fascinovali zápalky. Bol fascinovaný, ako jednoducho sa dá založiť oheň.
Ishiho koniec
Keď sa Ishiho opýtali, či je vo svojom novom domove šťastný, alebo by sa chcel vrátiť do rodného kraja alebo do niektorej z indiánskych rezervácií, odpovedal: „Nechcem ísť žiť do rezervácie. Chcem zostať tu a žiť ako beloch. Nechcem sa už nikdy vrátiť tam, kde som žil." K Mlynskému a Jeleniemu potoku sa Ishi ešte raz vrátil, a to na jar v roku 1914, keď profesori Waterman a Kroeber usporiadali výlet do Ishiho rodiska. Najprv bol proti, nerád sa lúčil s novým domovom v múzeu, ale napokon bol rád, že navštívil miesta, kde toho toľko prežil.
Profesorom predviedol, ako tu kedysi žil a pod dojmom spomienok sa napokon aj rozhovoril o zážitkoch, ktoré dovtedy nespomenul. Ukázalo sa, že Ishi je výborný lukostrelec (na jeho pamiatku sa dnes v Kalifornii robia lukostrelecké preteky) a lovec rýb špeciálne vyrobenou harpúnou. Obaja profesori žasli, keď im Ishi ukázal, ako jednoducho a premyslene sa vyrábajú mnohé predmety a zbrane zo surovín, ktoré poskytovala príroda.
A potom sa začalo písať posledné dejstvo Ishiho života.
V zime 1914 začal kašlať (to už prekonal nádchu a zápal pľúc, prvýkrát v živote) a na jar 1915 mu lekári zistili tuberkulózu. Ishi nemal potrebnú imunitu na civilizačné choroby. Tri mesiace strávil v nemocnici, potom sa jeho stav nakrátko stabilizoval, no jeho priatelia si všimli, že málo je a rýchlo sa unaví. Ishi bol preto opäť hospitalizovaný, no napriek veľkej lekárskej starostlivosti 25. marca 1916 chorobe podľahol.
Záver
Ishi bol pochovaný podľa zvykov svojho kmeňa. Do rakvy, ktorú potom spopolnili, mu vložili veci typické pre jeho život - luk, šípy, vrecúško s tabakom a ďalšie drobnosti. Nikto nevie, na čo Ishi myslel pred smrťou. Určite mal šťastie, že stretol práve Watermana s Kroeberom, ktorí mu boli viac ako priateľmi. Máloktorý Indián mal na belochov také šťastie. No pravdepodobne myslel aj na Mlynský a Jelení potok, ktorými práve tiahli lososy a na rodný kraj. Bol posledným slobodným Indiánom Ameriky. Napriek tomu, že v roku 1911 zostal úplne sám, jeho srdce voči belochom nezatvrdlo. Žil v súlade s prírodou, jej zákonmi, jej darmi. Mal dušu dieťaťa - v tom dobrom zmysle slova.
O Ishim bolo napísaných niekoľko kníh. Najznámejšia pochádza od manželky profesora Kroebera a volá sa Ishi in Two Worlds (University Of California, Berkeley 1961). Jeho život zmapoval aj dokumentárny film Ishi: The Last Yahi (1992), v ktorom tvorcovia použili aj originálny záznam jeho hlasu. V roku 1978 vznikol aj hraný televízny film Ishi: The last of the Yahi tribe. Ďalšie články autora, zaoberajúce sa životom na divokom západe, môžete nájsť na: http://bis.blog.sme.sk/.
Autor: Vladimír Bis
