Keď som pred ôsmimi rokmi prišla po prvýkrát do Izraela, ponúkali ma bambou a predpokladali, že niečo také som ešte v živote nejedla a ani nevidela. Bamba sú pritom normálne arašidové chrumky z môjho detstva, ktorých bol aj za podpultového socializmu vždy dostatok.
Izraelčania tvrdia, že arašidové chrumky sú čisto izraelský vynález a vôbec neveria, že som ich mohla jesť niekedy v 80. rokoch minulého storočia, keď medzi našimi krajinami neexistovali prakticky žiadne (teda ani obchodné) vzťahy.
Aj Wikipédia za krajinu pôvodu tejto pochutiny označuje Izrael. A minule mi niekto hovoril, že vraj v Izraeli existuje kibuc, ktorý má na chrumky patent. Pokiaľ viem, bambu vyrába jedna z najväčších izraelských potravinárskych spoločností, a keďže ju tu ľudia kupujú ostošesť, asi sa jej aj dobre darí.
Existujú dokonca aj pediatri, ktorí bambu odporúčajú ako vhodnú potravinu pre malé deti a na niektorých vrecúškach je nápis, že potravina obsahuje toľko a toľko živín a vitamínov, koľko odporúča ministerstvo zdravotníctva. No neviem. Skôr si myslím, že je to dobrý reklamný ťah a náplasť pre rodičov, ktorí si potrebujú ospravedlniť, prečo ich ratolesť každý deň skonzumuje čo–to z bamby.
My sme jej dlho vzdorovali (neverím ani za svet, že bamba je až taká zdravá a dosť vážne sa bránim izraelským výchovným metódam), ale keď sa jej naše dieťa začalo dožadovať nekontrolovateľným pišťaním, podľahli sme.
Teraz máme bambu doma stále v zásobe a ako ostatní rodičia sa tvárime, že je to v pohode. Veď na tomto izraelskom vynáleze, vyrábanom aj Československu, sme vyrástli aj my. Viva la Bamba!
