Ako sa máte? Dobre, ďakujem. Za čo ďakujete? Neviem, čo ste sa pýtali? Lekár sa pousmial: Nič
Chvíľu som si myslela, že som sa nakazila americkou zdvorilosťou natoľko, že cudzím ľuďom ďakujem bez príčiny.
Nakoniec som si však vydýchla, lekárovi som pripomenula jeho pôvodnú otázku.
Celý rozhovor sa udial tak automaticky, že si ani jeden neuvedomil, o čom sa vlastne rozprávame. Rodený Američan by sa zrejme celkom zabavil.
Jeden z nás totiž rozprával so slovenským a druhý s ukrajinským prízvukom. Ešteže zdravotná sestra prišla o niečo neskôr. Na prvý pohľad sa tu žije v priateľskejšej atmosfére, než na akú sme zvyknutí doma. Aj prílišná láskavosť má však odvrátenú tvár. Určite je príjemné, ak vás v obchode obslúži usmiata predavačka. Ak sa však piaty krát opýta, s čím pomôže, vy pritom nič konkrétne nehľadáte, začína byť jej nápomocnosť nepríjemná.
Čašníci sa pýtajú, či je všetko v poriadku ešte predtým, než si sadnete za stôl.
A kým vyberiete jedlo, niekoľkokrát s trpezlivým úsmevom zisťujú, na čo máte chuť. V poriadku, ide im o zárobok.
Vrcholom však je, ak vám bezdomovec, ktorému nedáte drobné, zaželá príjemný a požehnaný deň. O čo lepšie by sa od neho odchádzalo, keby radšej niečo nazlostene vykríkol.
Našťastie tu však stretnete aj „normálnych ľudí“. Predavača, ktorý sa aj po opakovanej žiadosti o k-á-v-u tvári, že nerozumie, kvetinárku, ktorá nad škatuľami s čerstvými gladiolami tvrdí, že ich nemieni otvoriť najbližšie hodiny, či vodiča, ktorý na otázku, prečo trúbi, keď idete cez priechod na zelenú, z auta zakričí: „Vráť sa naspäť do Ruska.“ V takýchto chvíľach sa konečne cítim trochu ako doma. Ale popravde, nestáva sa to často.
