Centrálnym bodom našej obývačky je starožitný koberec z Iraku. Kvalitná ručná práca z bagdadského bazáru.
Podľa rodinnej legendy prežil pogrom na bagdadských židov v roku 1943, zopár sťahovaní, požiarov aj znárodňovacie besnenie Saddáma Husajna.
Do Izraela po rokoch priletel z Londýna, kde ho po tom, čo ho rodinná rada už vyškrtla z inventára, vo firemnom sklade našiel známy z Iraku. Potom sa ešte na lodi dopravil do Montrealu a späť.
Chvíľu ho mali moje švagriné a keď sa môj muž oženil a presťahovali sme sa do dostatočne veľkého bytu, položili sme ho do našej obývačky. Tak si vraj želala bagdadská prababička Aliza. Orientálna story ako vyšitá.
O zázračnom koberci sa u nás rozpráva donekonečna, až som minule zo žartu prehodila, že je možno aj lietajúci. Niektorí členovia rodiny prisahali, že vylúčiť sa to nedá.
Naša dcéra však na rodinné legendy nehľadí a na veľké pobúrenie svojho otca z koberca vytrháva strapce, necháva na ňom kúsky plastelíny a veselo po nich stúpa, čím už na niektorých miestach zmenila pôvodný vzor. O tom, že koberec svoje zažil, keď sa odúčala od plienok, sa u nás cudne mlčí.
Prečo o tom vlastne píšem? Nuž preto, že môj muž je od tohto koberca závislý. Každá smietka na ňom ho rozruší, hoci jeho poriadkumilovnosť je skôr priemerná.
Minule sme prišli domov skôr, ako predpokladal, a našla som ho ako hrebeňom češe strapce. To, že od rána nevyniesol smeti, ako sľúbil, nebudem rozvádzať. Jednoducho koberec z Bagdadu je koberec z Bagdadu.
Inak, medzi nami, ja tú jeho nostalgiu chápem. Na dne šatníka mám odložený obrus po babke. Je približne taký starý a pre mňa rovnako vzácny ako koberec z Bagdadu. Ani za svet ho nepoložím na stôl. Ešte by mi ho tí dvaja zababrali.
