LIPSKO, BRATISLAVA. Kostol Nikolaikirche v polmiliónovom Lipsku roky v tichosti vzdoroval východonemeckému režimu. Každý pondelok o piatej hodine popoludní sa tu schádzali ľudia a modlili sa. Na prvú mierovú modlitbu v roku 1981 prišlo pár odvážlivcov, o niekoľko rokov neskôr sa v najväčšom kostole v Lipsku a okolí schádzali tisíce.
Sloboda v neslobode
„Väčšinou to boli ateisti, mladí ľudia, pre ktorých bol náš kostol slobodným priestorom. U nás mohli hovoriť o veciach, o ktorých museli inde mlčať, a vyjadriť pocity, ktoré museli skrývať. V kostole ich za to nemohli zatknúť,“ hovorí pre SME evanjelický farár Christian Führer.
V Nikolaikirche slúžil 28 rokov a stal sa tvárou a hlasom odporu v bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR). Pondelkové modlitby, ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi zmenili na protikomunistické demonštrácie, kázal až do roku 2008. Jednu z modlitieb venoval počas komunizmu aj Václavovi Havlovi.
Od roku 1986 sa k veriacim a mladým v Nikolaikirche pridávalo stále viac ľudí nespokojných s režimom. Polícia a štátna bezpečnosť (Stasi) sa prestali prizerať. „V máji 1989 uzatvorili prístupové cesty do kostola, autá nepustili do centra mesta a so psami a zbraňami kontrolovali ľudí. Snažili sa ich vystrašiť, ale dosiahli pravý opak,“ hovorí kňaz, ktorého bolo medzi ľuďmi najčastejšie vidno v rifľovej veste.
Nikolaikirche v správach
Prvý zo série rozhodujúcich dátumov bol 4. september 1989. Na pravidelnú pondelkovú modlitbu prišlo 800 ľudí. „Úrady chceli, aby sme v ten deň omšu zrušili. Pre jesenný veľtrh dostali výnimočne povolenie vstúpiť do mesta aj západní novinári. Po omši vyšli ľudia do ulíc, jeden mladík vytiahol plagát s nápisom Za slobodný štát, za slobodných ľudí. Ešte v ten večer sa to objavilo v správach západných staníc, ktoré mohli pozerať aj východní Nemci. Malo to obrovský ohlas,“ hovorí Führer. To už sa pondelkové modlitby zmenili na demonštrácie proti režimu. Do Nikolaikirche začali chodiť ľudia z celej republiky.
O týždeň neskôr tam už kamery neboli a polícia sa predviedla. Kostol bol plný, prišlo 2500 ľudí. Demonštráciu rozohnala, desiatky ľudí zatkla. „Bolo to hnutie medzi strachom a nádejou. Naučili sme sa spolu prekonávať strach a nahradiť ho nádejou, že sa niečo zmení.“
Pre Lipsko i celú NDR nebol rozhodujúcim dňom pád Berlínskeho múru 9. novembra, ale 9. október 1989.
Tajní chceli strieľať
Už niekoľko dní predtým zastrašovala Stasi v miestnych novinách ľudí výzvami, že polícia je pripravená použiť „čínske riešenie“ a potlačiť mierové demonštrácie tak ako v júni čínsky režim na Námestí nebeského pokoja. „V ten deň ráno sme sa dozvedeli, že v nemocnici vyhradili jedno oddelenie pre ľudí, ktorých by postrelili na demonštrácii,“ spomína Führer.
Po večernej omši proti sebe stálo v uliciach asi šesťtisíc príslušníkov polície a Stasi a 70-tisíc východných Nemcov. Bola to najväčšia mierová demonštrácia na území NDR. „Mali sme nesmierny strach. Preto som vyzval ľudí, aby si vzali do rúk sviečky, aby bolo jasné, že nie sú ozbrojení,“ hovorí. On sám ostal v kostole a čakal na prvých zranených. Nikto z predstaviteľov režimu však nenašiel odvahu vydať rozkaz strieľať do davu. „Boli pripravení na všetko, ale nie na modlitby a sviečky. V ten večer už to nebola tá NDR, čo bola ráno.“
Nikomu vtedy v Lipsku nenapadlo, že o mesiac padne Berlínsky múr a o rok sa Nemecko zjednotí. Sám Führer pád múru prepásol, pretože nepozeral správy. Až na druhý deň ráno mu niekto zaklopal na dvere a ďakoval za to, čo pre nové Nemecko urobilo Lipsko a jeho mierové modlitby. „Bola to nevídaná udalosť v histórii Nemecka, kde sa toľko vecí udialo násilím. Bola to mierová revolúcie, čo je v podstate protirečenie, ktorá si nevyžiadala ani jeden ľudský život.“
Dnes je už Christian Führer na dôchodku a farárkou je jeho najstaršia dcéra, ktorá vyštudovala na Karlovej univerzite v Prahe. Má kázne v meste Zittau na hraniciach zjednoteného Nemecka, Poľska a Českej republiky, pretože podľa farára Führera svet stále potrebuje modlitby za mier.
