Cestou sme stretli veľa ľudí, ktorí sa ma pýtali, kde vlastne synagóga je a neskôr mali zásadný problém nalistovať v modlitebnej knižke správnu stranu.
O tom, že aj ich deti sa vyľakali modliacich sa mužov a ich ťahavých žalmov a plačlivo požadovali okamžitý odchod, už ani nehovorím. Jomkippurskú pobožnosť a celodenný pôst dodržujú aj židia, ktorí sa inak nábožensky neprejavujú.
Asi tak ako katolíci, čo do kostola zájdu akurát na polnočnú. Podľa prieskumov sa 76 percent izraelských židov počas Dňa zmierenia postí.
A takmer všetci sa zdržujú práce, nezapínajú elektrospotrebiče, nechodia výťahom a samozrejme, nejazdia. Sú však výnimky.
Modlitby v synagóge pekne odsypali, keď po ceste plnej detí na bicykloch presvišťalo auto. Už dávno som nezažila také kolektívne pobúrenie pripomínajúce vyhlásenia straníckych organizácií národných podnikov počas procesu s Miladou Horákovou.
Modlitby ustrnuli a všetci zrazu vyjadrovali svoj hnus nad zneuctením Dňa zmierenia. Niektorým mužom až jarmulky na hlave nadskakovali a ortodoxné matky mnohopočetných rodín volali Najvyššieho, aby sa pozrel na tú potupu.
Predpokladám, že to videl a keďže auto nezasiahol spŕškou bleskov a jeho posádku morovými ranami, nič sa vlastne nestalo.
Čo si budeme nahovárať: sama som videla tých, čo si potajomky upíjali z vody, čo akože priniesli deťom. A to nehovorím o nemravných pohľadoch, čo náš sused hádzal na rabínovu ženu, keď jej pri nadávaní na šoféra inkriminovaného auta prudko poskakovala hruď.
