Vysokú školu nedoštudoval, ale pre čistotu anglického jazyka urobil viac ako jazykovedci. Písal o pôvode slov, ale dával im aj nový význam - v prejavoch pre prezidenta Nixona či v komentároch pre The New York Times, za ktoré získal Pulitzerovu cenu. Uznávaný i kritizovaný americký novinár William Safire.
Nemal ani dokončenú vysokú školu a iba 21 rokov, keď začal pracovať ako korešpondent televízie NBC v Európe a na Blízkom východe. Ešte pred dvadsaťpäťkou pracoval na starom kontinente ako reportér pre médiá americkej armády, keď sa mu v Neapole podaril husársky kúsok: v ten istý deň robil interview s mafiánom Charleym „Šťastným" Lucianom a filmovou hviezdou Ingrid Bergmanovou. Nemal ani tridsať, keď bol pri slávnej kuchyňovej debate medzi vtedajším americkým viceprezidentom Richardom Nixonom a sovietskym lídrom Nikitom Chruščovom.
*17. 12. 1929 - †27. 9. 2009
Radšej prax ako škola
William Safire, americký novinár, spisovateľ, autor prezidentských prejavov a glosátor, sa narodil v židovskej rodine. Vyštudoval prestížnu strednú školu v newyorskom Bronxe a chodil aj na Syracuse University. No z teoretického akademického sveta ho to ťahalo do praxe. Preto školu nedokončil a po dvoch študentských rokoch sa vrhol do sveta skutočnej žurnalistiky. Napriek tomu priateľom tejto známej vysokej školy zostal.
1952 - 1954 pracoval ako novinár pre americkú armádu v Európe 1959 - nasnímal moskovskú kuchynskú výmenu názorov 1968 - začal pracovať ako autor prejavov pre prezidenta Nixona 1978 - získal Pulitzerovu cenu 2009 - napísal posledný článok v magazíne New York Times
V roku 1978 tam predniesol promočný prejav pred absolventmi a bol aj členom správnej rady. Ako novinár bol uznávaným obhajcom správneho používania angličtiny. Predtým, než sa stal obdivovaným komentátorom a citovaným jazykovedným glosátorom, vyskúšal si novinárčinu v teréne. Najprv ako korešpondent NBC a neskôr ako spravodajca americkej armády.
V júli 1959 pracoval Safire ako reklamný a tlačový agent na výstave amerických produktov v Moskve. V parku Sokolniki bol potom pri improvizovanej výmene názorov amerického viceprezidenta Richarda Nixona a sovietskeho lídra Nikitu Chruščova vo vystavenej „americkej kuchyni". Zábery z debaty o kapitalizme a komunizme a nadradenosti amerického životného štýlu sa stali legendárnymi.
Nixon potom Safira najal pre svoju neúspešnú prezidentskú kampaň v roku 1960. Keď v roku 1968 vyhral, na svojho priateľa nezabudol. V Bielom dome potom jemu aj viceprezidentovi Spirovi Agnewovi písal prejavy, mnohé z nich sa stali pamätnými. Nixona obhajoval aj po vypuknutí Watergate a to aj napriek tomu, že mu prekážal antisemitizmus v tejto administratíve. Sklamal sa, keď zistil, že prezident ho nechal odpočúvať. Za politikou zavrel síce dvere, ale nie úplne. Vrátil sa do médií, aby dosiahol ešte väčšiu slávu.
Komentáre a pochybenia
Komentáre pre liberálny The New York Times začal písať v roku 1973. Bol jedným z prvých priekopníkov komentovaného spravodajstva, alebo ak chcete spravodajského komentovania. Jeho stĺpčeky boli precízne vyzdrojované a s originálnymi informáciami.
Hoci za svoje komentátorské umenie v roku 1978 získal Pulitzerovu cenu, nie vždy to bolo bez kontroverzie. Hillary Clintonovú nazval „rodenou klamárkou". Prezidenta Clintona to tak rozčertilo, že mu po hovorcovi odkázal: „Ak by som nebol prezidentom, tak by silnú odpoveď pocítil nos pána Safira." Obhajoval inváziu do Iraku z roku 2003. Predpovedal rýchlu vojnu a tvrdil, že Američanov tam privítajú ako osloboditeľov. Donekonečna písal o údajnom stretnutí agenta irackej tajnej služby s teroristom z 11. septembra Muhammadom Attom v Prahe, a to aj vtedy, keď už aj CIA označila túto teóriu za falošnú. Myslel si, že Saddámove zbrane hromadného ničenia sa nájdu.
Keď v roku 2005 vyšla na stránkach novín posledná z vyše troch tisícok esejí, vydavateľ Timesov Arthur Sulzberger mladší povedal: „New York Times bez Billa Safira sú takmer nepredstaviteľné. Jeho rubrika bola dôvodom na kritické zamyslenie, ale aj radostné čítanie pre našich čitateľov po celej Amerike aj vo svete. Safire sa preslávil svojím jazykovým okienkom v magazíne Timesov, posledné napísal iba dva týždne pred tým, než skonal na rakovinu. Je autorom pätnástich kníh a v roku 2006 získal najvyššie americké civilné vyznamenanie: prezidentskú Medailu slobody.
