Kresťania majú svoju Fatimu, moslimovia Mekku a chasidskí židia Umaň na Ukrajine. Na každý židovský Nový rok ich tam zavítajú tisíce. Tak ako si to želal tam pochovaný rabbi Nachman. Keby nebol šábes, deň pokoja, v uliciach mestečka by znelo trúbenie šofaru, baranieho rohu. Bradatí muži s pajesmi tancujú a modlia sa.
Ukrajinské slnko zapadlo. Šábes a s ním aj židovský nový rok 5770 sa začal. S desaťročným Isaacom sa podpichujeme lakťami a robíme si žarty, kto je za stolom s blízkovýchodnými dobrotami najväčší caddik.
Isaac je z parížskej ortodoxnej rodiny, ktorá prišla osláviť židovský Nový rok do Umaňu. A ja som zase dostal pozvanie na ich slávnostnú večeru pri jednom z najsvätejších miest ortodoxných židov.
Caddik za stolom Chasidskí židia
Chasidi, od hebrejského slova zbožní, sú temperamentnejší a vášnivejšie prežívajú svoju vieru. Viac ako rabínsky učenec je pre nich charakteristická charizmatická osobnosť. Práve málo pozornosti rabínskej vzdelanosti chasidizmu vyčítajú jeho kritici.
Chasidizmus založila legendárna postava Israel ben Elieser (1700 - 1760), známy najmä ako Baal Šem Tov (Pán dobrého mena).
Rabín Nachman z Breslavu (1772 - 1810). Pravnuk Baal Šem Tova. Kázal vieru na základe radostného prežívania a duševnej slobody. Súčasní breslavskí židia, ktorí ho nasledujú, si preto užívajú život naplno.
Pútnické miesto v Umani vzniklo potom, ako si rabbi Nachman želal byť pochovaný na mieste masakry židov v roku 1768. Sľúbil, že sa bude modliť za každého pútnika, ktorý za ním príde a odrecituje desať žalmov Tikkun Klali a daruje milodar. Dnes je Umaň jedným z najvýznamnejších pútnických miest ortodoxných židov.
S Isaacom sa nakoniec zhodneme a spolu ukazujeme na chlapca, ktorého pajesy nemajú konkurenciu. Pramienky vlasov na spánkoch, také typické pre ultraortodoxných židov, mu siahajú až po lopatky. Už na prvý pohľad vyzerá ako spravodlivý - caddik. Nemusí to byť učenec, ktorý zasvätil život štúdiu židovskej biblie - tóry. Stačí, že ide o charizmatického zbožného človeka.
Náš typ na caddika stojí za stolom a spieva žalmy. Po celodennom náboženskom rauši v Umani značne chrapčí. Hlas ma vykričaný. Spolu s tisíckami ďalšími chasidskými židmi pretancoval celý deň a modlil sa pri mohyle rabína Nachmana. Pravnuka zakladateľa chasidismu Baal Šem Tova, pána dobrého mena.
"Všetci sme tu kvôli Nachmanovi," rozpráva Avi ben Izrael o legende, ktorá zomrela pred dvesto rokmi. "Umaň je pre mňa najkrajšia dovolenka," rozpráva Izraelčan Avi, ktorý sa doma živí ako spevák na židovských svadbách či pohreboch. Do mestečka v strede Ukrajiny chodí každý rok. Tradícia sa obnovila, hneď ako v Sovietskom zväze nastúpila perestrojka.
Komunisti takmer dokonali to, čo bezmála vyšlo nacistom a pred nimi kozákom a domácim obyvateľom, ktorí nemali problém zlákať sa na protižidovské pogromy. Chasidi so svojím typickým výzorom s pajesmi, dlhou bradou, čiernymi kabátmi, z ktorých vykukujú strapce i jarmulkou a klobúkom na hlave boli prví na rane.
Našťastie veľa rodín prežilo a tak sa duch chasidskej tradície znovu vracia do miesta svojej kolísky.
"Sú takí iní," rozpráva Oleh a nejeden Ukrajinec mu prikyvkáva. Väčšina domácich Umančaňov, ktorí žijú z návalu židovských pútnikov, otvorene hovorí, že ich nenávidí.
Keď ide o biznis s chasidmi - zášť nahradí pokrytecký úsmev. Najväčšie šťastie majú tí Ukrajinci, ktorí bývajú neďaleko Puškinovej ulice. Umaňský zákon číslo jedna. Čím bližšie je izba k hrobu rabbi Nachmana, tým vyššia je cena za posteľ. Od dvesto dolárov a vyššie.
Cintorín pod panelákmi Nachman chcel, aby sa židia za každých okolností radovali zo života. A chcel, aby ho pochovali na mieste, kde sú pochované tisícky zmasakrovaných židov, ktorí neušli pred kozákmi. Neskôr ich zabíjali nacisti. Ak by ste však na mieste hľadali židovský cintorín s náhrobkami, nenájdete ho. Komunisti na jeho mieste postavili paneláky.
"Keby tu nebol Nachman, radšej by som ostal doma, nie je to veselé miesto," rozpráva hudobník Jicchak Attias a ukazuje na žltú čiaru na zemi vedľa vysokého paneláka. "Pozri, od tejto čiary je cintorín, tadiaľ nesmú prejsť koheni, židia, ktorí boli v čase jeruzalemského chrámu kňazmi."
Pre kohenov je pripravený mostík, ktorý vedie k žulovému náhrobku rabbiho Nachmana. Legenda hovorí, že tých, čo sa pri ňom pomodlia desať žalmov a dajú milodar, rabbi vytiahne za pajesy k nebu. Tisícky židov sa tak v tranze modlia smerom k mohyle a v ruke držia modlitebnú knižku sidur.
Chasidi boli aj v Stropkove Perkusionista Attias nevyzerá ako typický chasidský žid.
Je z južnej Európy, zo španielskeho Gibraltáru, kde žijú sefardskí židia. Chasidizmus je však typický pre východeurópskych - aškenázskych židov. Veď aj vznikol v Poľsku a na Ukrajine v 18. storočí. Neďaleko od ukrajinských hraníc pritom aj na východe Slovenska existovala silná tradícia chasidských židov. Jedno z pútnických miest je aj pri Stropkove, kde pôsobilo viacero významných rabínov.
Holokaust všetko zmenil a tí, čo prežili, ho neskôr priniesli do Izraela či Spojených štátov, kde ho poznajú najmä cez poviedky nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Isaaca Baashevisa Singera.
"To by si sa čudoval, koľko máme s chasidmi spoločného," smeje sa Attias. "Najmä ten temperament. Možno až polovica tých, čo sem prišli, sú sefardskí židia." Aj vďaka nim tradícia beží ďalej.
