postavila žena a ešte aj z východného bloku. Triumf to je, otázkou je, pre koho.
V jednom rozhovore Irina Boková povedala, že do bulharskej komunistickej strany vstúpila skôr z nevyhnutnosti ako z presvedčenia. Jednoznačnejšie to bude určite so štúdiom na prestížnej sovietskej škole pre diplomatov MGIMO. Dcéra šéfredaktora hlavného nástroja komunistickej propagandy v Bulharsku (denník Robotnícky čin), študovala v Moskve, keď komunizmus nanovo prituhoval celému východu.
Nedá sa jej vyčítať nedostatok profesionality, no ani prispôsobivosti. V diplomacii pracovala ešte za Živkova, v 90. rokoch vďaka vzdelaniu na Západe mohla pokračovať. Ministerka zahraničia, podpredsedníčka vlády, veľvyslankyňa vo Francúzsku. Okrem štyroch cudzích jazykov má v pôsobivom CV aj pobyt na Harvarde. Podľa vyjadrení jej európskych kolegov si tam právom píše aj zásluhy na vstupe Bulharska do prestížneho európskeho klubu. „Nemám sa za čo hanbiť,“ okomentovala to Boková.
Úspech bulharskej diplomacie to naozaj je. Len s tým kultúrnym dedičstvom niečo nie je v poriadku. Rozprávať by o tom mohli mladí Bulhari, ktorí nechápu, prečo vlastne do Európskej únie vstúpili, keď pre korupciu na nich vzápätí uvalila sankcie.
So zvolením 57-ročnej Bokovej do UNESCO to bolo ako s jej členstvom v strane. Keď jedinou alternatívou bol nekompetentný antisemita, išlo aj teraz o voľbu z nutnosti.
