Jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia, dôkazný materiál o priebehu holokaustu, vznikol vďaka dvojici Slovákov. Rodáci ich poslali na smrť. Im sa však podarilo ujsť pred nacistami a prezradiť ich dovtedy strážené tajomstvo o masovom zabíjaní Židov. Jeden z autorov správy o osvienčimskej továrni na smrť – RUDOLF VRBA by sa presne dnes dožil 85 rokov.
Rudolf Vrba
Narodil sa 11. septembra 1924 v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg.
Ako partizán si zmenil meno na Rudolf Vrba.
Spolu s Alfredom Wetzlerom ušli z Osvienčimu a prezradili jeho hrôzostrašné tajomstvá.
Po vojne emigroval. Bol špecialistom na biochémiu mozgu.
„Nie je pochýb o tom, že toto je pravdepodobne najväčší a najstrašlivejší zločin, aký bol kedy v histórii spáchaný,“ povedal britský premiér Winston Churchill o hrôzach holokaustu pred koncom druhej svetovej vojny. Aj on čerpal informácie zo zdroja, ktorý mal slovenský rukopis.
Nacistické tajomstvo Kým sa správa dvojice slovenských Židov Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu o Osvienčime, skadiaľ sa im podarilo ujsť, nedostala von, málokto, a najmä milióny nič netušiacich Židov, vedel, čo sa deje za bránami nacistických koncentračných táborov.
Na verejnosť síce postupne prenikali špekulácie, takmer nik im však nevenoval pozornosť. Nacisti svoje tajomstvo „konečného riešenia“ židovskej otázky starostlivo tajili, a tak sa im darilo celé roky každodenne zabíjať desaťtisíce nevinných ľudí. Aj vďaka Rudolfovi Vrbovi, ktorý sa narodil ako Walter Rosenberg, sa to nepodarilo ututlať a dokonať zvrhlý cieľ .
Mladý sedemnásťročný Walter mal tú smolu, že sa narodil v Topoľčanoch a dospieval v slovenskom štáte, ktorý sa hrdil najprísnejšími rasovými zákonmi proti Židom v Európe. Nemohol chodiť do školy ani vlastniť učebnice. Walter však nechcel byť ako ovca, ktorú vedú na porážku.
Dvojité ponožky Pokúsil sa utiecť do Maďarska. Hranice prešiel, počas vojny však nechcel so Židmi nikto nič mať. Rosenberg sa tak vracia späť. Končí v pracovnom tábore Nováky a nakoniec v dobytčom vagóne smeruje do Poľska. Prezradila ho dvojitá vrstva ponožiek (druhý pár nemal ako nosiť) uprostred leta. Všimol si ich slovenský žandár.
V Majdanku sa začína jeho takmer dvojročný pobyt v koncentračných táboroch. Len vďaka veľkej dávke odhodlania a, samozrejme, šťastia, ich prežil.
Unikol selekcii. Takmer ho dobili palicou na smrť, keď neprezradil známeho, ktorý kradol v Osvienčime jedlo a chorý na týfus len taktak ušiel osvienčimskej peci v krematóriu. V tábore väzeň s vytetovaným číslom 44070 spoznal svoju prvú lásku Alicu, ktorú deportovali so skupinou Židov z Terezína.
Nacisti ju zavraždili pravdepodobne hneď po ich prvej spoločnej noci.
„Bol som v továrni na smrť. Vo vyhladzovacom centre, kde boli splyňované a spaľované tisíce a tisíce mužov, žien a detí. Pretože boli Židia, to bola primárna myšlienka führerovho chorého mozgu,“ napísal neskôr v knihe Utiekol som z Osvienčimu už pod menom Rudolf Vrba, ktoré používal počas Slovenského národného povstania a už si ho nechal.
Skôr, ako sa pridal k partizánom, však musel z Osvienčimu ujsť. Walter, ako mu po niekoľkých mesiacoch familiárne hovorili členovia podzemného hnutia v Osvienčime, začal starostlivo pripravovať plán na útek.
Chcel utiecť, aby prezradil svetu, čo sa deje za bránou so sarkastickým nápisom Arbeit macht frei, a najmä zabrániť ďalším deportáciám, ktoré nacisti chystali v Maďarsku. „Najskôr som začal zbierať štatistické údaje o masových vraždách, ku ktorým denne dochádzalo,“ napísal Vrba. Odhadol, že za jeho pobytu v Osvienčime zabili 1 760 000 ľudí.
Útek z Osvienčimu Písal sa 7. marec roku 1944, keď čupel so svojím kamarátom Alfredom Wetzlerom v diere pod doskami vo vonkajšej časti koncentračného tábora.
Pred čuchom psov ich chránil ruský tabak – machorka, namočený v benzíne. V skrýši vyčkali tri dni, kým nacisti nezrušili poplach a nepovažovali ich útek za úspešný. V noci sa preplazili po zemi do lesa a pešo pokračovali na juh, k slovenskej hranici.
Raz ich takmer dostal nacistický vojak na prechádzke v parku, druhýkrát ich nakŕmila odvážna Poľka a spriaznený Poliak ich previedol cez hranice.
Vrba a Wetzler sa zaradili do skupiny piatich ľudí, ktorým sa podarilo šťastne ujsť z Osvienčimu. Až im sa však podarilo podať detailnú správu o nacistickom šialenstve. Nie však tak, ako si to Vrba predstavoval.
Polovičný happyend Keď sa Vrba dostal k vedeniu slovenských Židov v Žiline, veril, že jeho svedectvo zastaví pripravovanú deportáciu milióna Židov z Maďarska. Ich správa sa však k obyčajným maďarským Židom nedostala.
Dodnes sa vedú spory, či zlyhalo vedenie slovenských, alebo maďarských Židov a či sa tomu dalo zabrániť. Štyristotisíc Židov z maďarských deportácií zomrelo v Osvienčime. Keď prechádzali slovenským územím, dostali obložené chlebíky aj vodu. Zbytočne.
Po mesiacoch blúdenia sa správa Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetlzera dostala na vplyvné miesta. Utajenie nacistických zverstiev padlo. Deportácie sa zastavili. Vrbu sklamaného zo zbytočnej smrti maďarských Židov zradili po porážke nacistov vlastní – Čechoslováci.
Po nacistoch prišli komunisti, ktorí sa netajili antisemitizmom. Bežal vykonštruovaný proces so Slánskym a ilúzia rovnosti a bratstva zmizla. Vrba, už ako významný vedec na poli výskumu mozgu, emigroval do Izraela, neskôr do Anglicka, Ameriky a Kanady.
Keď v marci 2006 zomrel na rakovinu, svetové noviny sa vo svojich nekrológoch lúčili s človekom, ktorý odhalil tajomstvo Osvienčimu.
