BUDAPEŠŤ, BRATISLAVA. Bolo 10. septembra 1989 štyri hodiny poobede, keď Franzovi Lindenbauerovi zavolali z Rakúskeho veľvyslanectva v Budapešti. „Pýtali sa ma, či by som vedel zorganizovať autobusy, ktoré by previezli východných Nemcov z Maďarska do západného Nemecka,“ spomína Lindenbauer pre Mitteldeutschen Rundfunks.
Ak by bol vtedy Lindenbauer povedal, že to nestihne, Maďarsko by o polnoci z 10. na 11. septembra 1989 neotvorilo východným Nemcom svoje hranice do Rakúska. „Priamo mi povedali, že by otvorenie hraníc museli odložiť,“ hovorí. Lindenbauer odpovedal áno a po niekoľkohodinovom telefonovaní dal dohromady 16 autobusov aj s vodičmi.
Tisíce utečencov vyčkávalo V Maďarsku bolo v lete revolučného roku asi 50-tisíc východných Nemcov, ktorí sa snažili dostať do západného Nemecka. Na západonemeckej ambasáde, v stanoch v uliciach Budapešti či v táboroch Maltézskeho kríža čakali na povolenie vycestovať. Chceli sa dostať na slobodu a mať lepšie vyhliadky, než im ponúkal strnulý východonemecký režim. Na rozdiel od Nemeckej demokratickej republiky (NDR) panovali v Maďarsku slobodnejšie politické i hospodárske pomery. Už od mája proreformná vláda Miklósa Néme-tha postupne odbúravala kontroly na hraniciach so Západom.
Franz Lindenbauer začal prvých ľudí zvážať hneď v prvý deň po oficiálnom otvorení hraníc o polnoci z 10. na 11. septembra. „Permanentne nás sledovali čierne moskviče, v ktorých sedeli vždy dvaja ľudia. Aj to asi poznačilo náladu v autobusoch. Východní Nemci takmer nerozprávali, keď som sa niečo opýtal, ledva odpovedali, hoci som im hovoril, že som Rakúšan a mňa sa nemusia báť,“ hovorí Lindenbauer.
Všetko sa zmenilo, keď autobusy prekročili hranice do západného Nemecka. „Celkom sa zmenili. Kričali od radosti, že sú konečne doma,“ dodáva Rakúšan.
Maďari boli prví
Hranice otvárali postupne
máj 1989 - maďarskí vojaci odstránili výstražný systém na hraniciach s Rakúskom, august: zrušili prísne strážené pásmo v okolí hranice, 19. augusta: počas Paneurópskeho pikniku otvorili Maďari na tri hodiny hranice, ušli stovky východných Nemcov, 24. august: do Norimbergu mohla odcestovať stovka utečencov, ktorí obsadili veľvyslanectvo v Budapešti, 10. septembra: Maďarsko definitívne otvorilo hranice s Rakúskom.
Tvrdý boj o termín Historická udalosť neprišla neočakávane, ale o termín 10. septembra sa tvrdo bojovalo. Už 25. augusta sa maďarský premiér Miklós Németh a šéf diplomacie Gyula Horn tajne stretli so západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom a jeho ministrom zahraničných vecí Hansom Dietrichom Genscherom na zámku Gymnich pri Bonne. Maďarska strana ich informovala, že hranice otvorí, stále ešte nebolo jasné kedy. Horn 31. augusta odletel do východného Berlína, aby východonemecký režim informoval, že ich občanov pustia na Západ.
Oficiálna verzia znela, že Maďarsko dočasne vypovedá dva články bilaterálnej zmluvy o vydávaní občanov z roku 1969. Odôvodňovalo to humanitárnymi dôvodmi, keďže v marci 1989 podpísalo ženevskú konvenciu o utečencoch a odmietalo vrátiť utečencov do ich vlasti.
Pôvodne sa mali hranice otvoriť 6. septembra, ale poslanec SPD Karsten Voigt počas návštevy Budapešti termín prezradil, a tak ho Budapešť odložila.
Pre Maďarsko to nebolo jednoduché rozhodnutie. Malo signály, že Moskva nezasiahne, ale nechcelo veľmi dráždiť východonemecký režim. Ráno 10. septembra prišiel dlhý telegram od prvého muža NDR Ericha Honeckera, v ktorom hromžil, že to nemecký ľud nestrpí a vyhrážal sa hospodárskymi sankciami.
Maďari ešte v ten deň hranice otvorili. V nasledujúcich troch dňoch vycestovalo 15-tisíc východných Nemcov. Ako hovorí povestný výrok nemeckého kancelára Helmuta Kohla, Maďari tým vybrali prvú tehlu z Berlínskeho múra. V polovici októbra Erich Honecker odstúpil a 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr, najobávanejší symbol komunizmu v Európe.
Prvé bolo japonské auto
Do západného Nemecka prišiel ako prvý Gerhard Meyer na rýchlom japonskom športiaku.
PASSAU, BRATISLAVA. Nebol to trabant ani škodovka, ktoré prvé dorazili na Západ po otvorení maďarských hraníc. Bolo to japonské športové auto. Gerhard Meyer, 39-ročný čašník z východného Berlína, ho kúpil pod rukou, lebo aj za socializmu sa dalo na čiernom trhu kúpiť podľa neho kadečo.
Bol prvý, kto spolu s rodinou 11. septembra 1989 prekročil hraničný priechod Suben neďaleko západonemeckého Passau v Bavorsku. Takmer 400–kilometrovú cestu zvládol za dve a pol hodiny a o tretej hodine ráno dorazil s manželkou a dvoma dcérami na západonemecké hranice. „Šli sme v konvoji asi 10 až 20 áut, ale onedlho mi trabanty už nestačili,“ spomína Meyer pre agentúru DPA. Tachometer na jeho športiaku bol na dvestovke.
Keď dorazili na západonemecké hranice, prekvapili čakajúcich novinárov i colníkov. Tak skoro z východného bloku nikoho nečakali.
