LONDÝN. Na londýnsku stanicu Liverpool Street v piatok dorazil historický vlak, ktorý priviezol pamätníkov legendárnej akcie na záchranu stoviek židovských detí z nacistami okupovaného Československa pred 70 rokmi. Okolo 20 seniorov, ktorí vďaka takzvaným "kindertransportom" prežili holokaust, priamo na nástupišti privítal ich záchranca Nicolas Winton.
Bývalý burzový maklér židovského pôvodu organizoval prevozy tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny, keď sa mu podarilo dostať do bezpečia 669 detí. Niektoré z nich sa rozhodli symbolicky zopakovať cestu "Wintonovým vlakom" po trase Praha - Londýn, ktorú absolvovali za tri dni.
"Pre mňa je ako otec," povedal o Wintonovi Joseph Ginat, ktorý cestoval do Anglicka v auguste 1939, keď mal 10 rokov. Medzi zachránenými deťmi bol aj jeho brat a dve sestry. Ich matka zomrela v koncentračnom tábore Osvienčim.
Storočný Winton pôsobiaci krehkým dojmom nakrátko vstal z invalidného vozíka a podával ruku ľuďom vystupujúcim z vlaku. "Je úžasné vidieť vás všetkých po 70 rokoch," povedal počas emotívneho stretnutia, ktoré bolo pre niektoré z "detí" prvým osobným kontaktom so svojím záchrancom.
Winton ako 29-ročný úradník londýnskej burzy koncom roka 1938 pricestoval do Československa na pozvanie priateľa pracujúceho na britskom veľvyslanectve. Znepokojený prílevom utečencov zo Sudetov, ktoré boli krátko predtým pripojené k Nemecku, začal ihneď organizovať odsun židovských detí, keďže predvídal skoré ovládnutie zvyšného územia nacistami. Podarilo sa mu pritom presvedčiť britské úrady, aby prijali malých Židov umiestňovaných do náhradných rodín.
Počas niekoľkých mesiacov pred vypuknutím vojny vypravili osem vlakov s deťmi smerujúcimi do Británie a v niekoľkých prípadoch aj do Švédska. Niektoré z nich sa neskôr opäť stretli so svojimi rodičmi. Najväčší transport sa mal uskutočniť 3. septembra 1939, teda v deň, keď Británia vyhlásila Nemecku vojnu. Vlak tak už nemohol odísť a takmer žiadne z 250 evakuovaných detí neprežilo vojnu.
Winton o svojom hrdinskom čine nikdy nehovoril a celý príbeh sa dostal na verejnosť až v roku 1988, keď jeho manželka našla súvisiacu korešpondenciu.
