Čo s tým. Krajina je prešpikovaná monumentálnymi priemyslovými stavbami z čias sovietskej éry, ktoré sú časovanou bombou. Už sme zažili Černobyľ a atómový klinec, teraz, v prípade so Sajano-šušenskou elektrárňou to odnieslo „len“ niekoľko desiatok jej zamestnancov.
Ako najväčšia hydroelektráreň v Rusku patrí do kategórie funkčných pomníkov komunizmu spolu s výskumnými polygónmi a reaktormi, ťažobnými vežami či chemickými megalaboratóriami. Tieto stavby sa vyznačujú extrémnou škaredosťou, gigantickými rozmermi, tragickou nízkou kvalitou použitého materiálu a minimálnou pracovnou disciplínou obsluhy.
Že sa začínajú rozpadávať, sa vedelo. Keď sa v strojovni hydroelektrárne 17. augusta utopilo vyše 70 ľudí, v médiách sa objavili úvahy, že sa malo investovať a neinvestovalo, že sa malo opravovať a neopravovalo, že stav hrádze znepokojoval odborníkov už v roku 1998, a kto za to môže.
Ozvali sa aj čečenskí rebeli, že nie komunizmus, ale oni urobili dieru v strojovni.
Ruský prezident Dmitrij Medvedev sa naštval a všetky tie „prezieravé“ rady i obvinenia nazval táraním. Nech už za smrť ľudí môže komunizmus či terorizmus, oboje zdedil Medvedev a jeho ľud po predkoch a predchodcoch.
Vyrovnať sa s takým darčekom chvíľu trvá a niečo to stojí. Bohužiaľ, 70 ľudských životov nebude to posledné, čo budú musieť Rusi za svoju minulosť nedávnu i dávnejšiu zaplatiť.
A či má zmysel karhať a kritizovať? To sú súčasné maniere ruskej politickej elity. Po nich, za týždeň či za 50 rokov, príde zasa trest v podobe nejakej tej technologickej katastrofy
