Volal sa Amánulláh Chán a dal Afgancom nezávislosť od Britov. No nielen to, zaviedol reformy a počas desaťročnej vlády posunul kmeňovo roztrieštenú krajinu tak blízko k západnej kultúre ako žiaden panovník pred ním či po ňom. Dnes oslávia Afganci svoj deň nezávislosti už 90-krát.
Príbeh Afganistanu nezávislého od Britov sa začal písať vo februári 1919, keď nechal Amánulláh zavraždiť svojho otca Amira Habubulláha Chána. Bol jeho tretím synom a hoci mal iba 27 rokov, stal sa guvernérom Kábulu. Plány na atentát mu uľahčilo i to, že pod kontrolou mal štátne financie a armádu. Rýchlo získal moc a na jeho stranu sa pridala väčšina kmeňových vodcov – tých istých lídrov, ktorí mu o desať rokov politicky zlomili väz. Opozíciu vrátane rodinných príslušníkov uväznil.
Amánulláh sa však potreboval zbaviť aj britskej nadvlády. Preto začiatkom mája so svojou armádou obsadil mesto Bagh. Briti boli útokom prekvapení a niekoľko dní nedokázali Afgancom vzdorovať.
Nakoniec ich vytlačili za hranicu a začali útočiť na významné afganské mestá Džalalabád a Kábul. Bol to už tretí z britsko-afganských ozbrojených konfliktov, ktoré sa začali v 30. rokoch 19. storočia. Briti boli oslabení oveľa väčším konfliktom – prvou svetovou vojnou – a preto sa Afgancom relatívne poľahky podarilo vyjednať prímerie. Dohodu z Rávalpindí uzavreli 8. augusta 1919, ktorú si v krajine začali pripomínať dňom nezávislosti od Britov – 19. augusta.
Osobitý vzťah s Moskvou
S Afganistanom sa dlho hrali svetové mocnosti, najmä Briti a cárske Rusko. Po boľševickej revolúcii v Rusku v roku 1917 však Moskva záujem o strednú Áziu nestratila. Netrvalo dlho a nový afganský vládca vyslal do sovietskej metropoly svojho emisára, čoho výsledkom bola pomoc krajine.
Sovietske Rusko nadviazalo so štátom diplomatické styky a dokonca v roku 1921 uzavreli dohodu o priateľstve. V tom istom roku tiež podpísali s Londýnom finálnu mierovú dohodu. Oficiálnou hranicou sa stal priesmyk Chyber, kedysi významná obchodná cesta medzi strednou a južnou Áziou.
Zmluva so Sovietmi bola prvou medzinárodnou dohodou, ktorú Amánulláh Chán uzavrel. Rusi mu posielali peniaze, technológie a zbrane.
Vďaka niekoľkým sovietskym lietadlám mohol vybudovať aj prvú afganskú vojenskú letku – čo západné mocnosti obzvlášť dráždilo. Osobitý vzťah s Ruskom pretrval desaťročia, skončil sa vlastne až v decembri 1979, keď Sovietsky zväz krajinu napadol.
Spoločenské reformy
Amánulláh Chán, ktorý najprv vládol ako emir, potom ako šáh, však priniesol viac ako iba medzinárodné uznanie. Spoločenské, politické a súdne reformy urobili z konzervatívnej moslimskej krajiny jednu z najprogresívnejších spoločností v oblasti.
Spočiatku ho ľudia milovali a panovník to využil na modernizáciu. Vytvoril kozmopolitné školy, kde sa do veku 11 rokov chlapci a dievčatá vzdelávali spoločne, zaviedol osobné slobody. Oživil obchod s európskymi a ázijskými krajinami, zaviedol metrický systém, zrušil otroctvo a nútené práce, zaviedol daňovú reformu, zostavil prvý štátny rozpočet, bojoval s korupciou a dokonca založil prvú centrálnu banku krajiny.
Prvé reformy zaviedol novou ústavou v roku 1923, pre ktoré sa inšpiroval napríklad v Turecku, Indii, ale aj v Európe – najmä vo Francúzsku. Jeho cieľom bolo zmeniť feudálny štát na modernú fungujúcu a prosperujúcu spoločnosť. Mulláhovia, moslimskí duchovní, sa vtedy prvýkrát postavili proti nemu a mnohé reformy odvolal.
V roku 1927 sa Amánulláh vybral do Európy, prešiel Taliansko, Francúzsko, Nemecko či Anglicko. Domov prišiel s ďalšími nápadmi. Islamské zvykové právo nahradili svetské zákony, dal práva ženám – veľmi okázalo, keď strhol manželke počas zhromaždenia Loja Džirga jej závoj. To už bolo na skostnatených duchovných priveľa a vydali na kráľa fatwu, ktorou ho zbavili trónu. Nakoniec sa ho aj musel vzdať a z Afganistanu odísť, o 31 rokov zomrel vo švajčiarskom exile.
Hoci sa Amánulláh chcel počas núteného exilu ešte vrátiť domov, nikdy sa mu to nepodarilo. A moderný Afganistan bol na mape iba niekoľko rokov.
