i nežialili. Nemali dôvod. 16. augusta uplynie 590 rokov od smrti Václava IV.
Václav IV.
Netrpezlivo očakávané dieťa bolo odmalička uprednostňované pred nevlastnými bratmi Žigmundom a Jánom, čomu zodpovedali nielen predčasné korunovácie, dedičské dŕžavy, ale aj výchova zverená do rúk významných českých učencov. Rozmaznaný Václav sa po boku otca zúčastňoval aj na politických rokovaniach, no po jeho smrti v novembri 1378 odrazu nevedel, čo si počať.
Slabý dedič
Najskôr sa snažil byť dobrým panovníkom, no keďže sa ním stal už v sedemnástich rokoch, chýbal mu potrebný nadhľad, ktorý nenadobudol až do konca života. K faktu, že nedokázal samostatne myslieť, sa pridali aj ďalšie okolnosti. České kráľovstvo jeho nástupom upadlo do hospodárskej a morálnej krízy, čo ľudia chápali ako prejav Božieho hnevu.
O nič lepšie to nebolo ani na kontinente, ktorý oslabený Storočnou vojnou, pápežskou schizmou a ďalšou vlnou morovej epidémie upadal na sklonku 14. storočia do letargie. Rovnako ako ľahkovážny Václav, ktorého reálne politické dianie prestalo zaujímať, a tak vyhľadával útechu v love, umení, víne, u krásnych žien. Dvorských úradov sa postupne ujali nižší šľachtici bez väčšieho prehľadu v medzinárodných záležitostiach.
Všeobecná nespokojnosť s panovníkom nadobudla ráz organizovaného odporu, ktorý vyvrcholil v roku 1394, keď panská jednota volajúca po riadnom spravovaní štátu Václava prepadla a zajala. Tomu nezostávalo už nič iné, ako správne a hospodárske pomery urovnať a prestať sa vyhýbať závažným rozhodnutiam.
Hanebne zvrhnutý cisár
Václav však zažíval jeden otras za druhým. Keďže veľmi nerešpektoval cirkev ako ideologickú oporu panovníckej moci a svojou pasivitou vôbec neprispieval k ochrane a rozvíjaniu Svätej ríše rímskej a jej najdôležitejších sídel, štyria porýnski kurfirsti v roku 1400 prinútili mohučského arcibiskupa, aby vydal listinu, ktorou Václava ako „neužitočného, lenivého a celkom neprispôsobivého pre rímsku ríšu“ zosadil z cisárskeho trónu a nahradil rýnskym falcgrófom Ruprechtom.
České „bábkové“ panstvo neustále opitého panovníka nerešpektovalo, dokonca ani jeho nevlastný brat a čerstvý uhorský kráľ Žigmund Luxemburský. V roku 1402 využil podporu stavov a cirkvi a uväznili bezbranného ľahtikára na Pražskom hrade, odkiaľ ho previezli do Viedne. Otrasený Václav však z väzenia utiekol a hoci to znie nepravdepodobne, vrátil sa domov ako právoplatný český kráľ.
Husitov už neprežil
Vstup do nového storočia prestúpili v Čechách myšlienky obrodného hnutia volajúceho po odstránení negatívneho vplyvu cirkvi a jej narastajúcich majetkov. Václav jeho potrebu vycítil a kliesnil mu cestu na pôde pražskej univerzity.
Podľa vzoru otca veľmi dbal o jej pozdvihnutie, pričom dúfal, že tamojší českí učenci podporia jeho účasť na cirkevnom koncile v Pise, v ktorom tušil odstránenie pápežskej schizmy tak veľmi znemožňujúcej jeho panovanie. Narastajúci nemecký živel v českých úradoch však akúkoľvek jeho snahu zamedzil.
Po smrti svojho niekdajšieho protežanta Majstra Jána Husa sa dostal Václav do nezávideniahodnej situácie. Husitská revolúcia odmietla jeho niekdajšie zásluhy a v snahe odstrániť prežitky od roku 1419 terorizovala všetko, čo jej stálo v ceste. Zostarnutý panovník sa tak v strachu pred ďalším zajatím uchýlil na Nový Hrad pri Kunraticiach, kde po záchvate mŕtvice zomrel. Bezdetného kráľa okamžite vystriedal brat Žigmund.
Nešťastník nenašiel pokoj ani po smrti, a po tom, čo sa jeho zneuctenej mŕtvoly zmocnili husiti, uvrhli ju na tri roky do vinohradu zbraslavského rybára Mouchu. Svoje miesto v hrobke českých kráľov našiel až v roku 1424.
