Aj keď sa vojnám medzi krajinami nedá celkom vyhnúť, treba sa aspoň snažiť, aby pri nich ľudia netrpeli viac, ako je nutné. S takouto myšlienkou pred 60 rokmi podpísali štyri Ženevské konvencie, ktoré sú základom medzinárodného humanitárneho práva.
Ženevské konvencie
O zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli.
O zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori.
O zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
O ochrane civilných osôb počas vojny.
Myšlienka na vytvorenie medzinárodného humanitárneho práva vznikla paradoxne počas krvavej bitky pri Solferine v roku 1859.
Videl ju švajčiarsky obchodník Henri Dunant a natoľko ním otriasla, že svoje spomienky vydal knižne.
Šokoval vtedajšiu spoločnosť a vo svojich snahách pokračoval. Vtedajších európskych vládcov presvedčil, aby sa viac starali o zranených vojakov. Z jeho iniciatívy vznikol Červený kríž a prvá Ženevská konvencia.
Tú v roku 1864 podpísalo 12 krajín.
Druhá konvencia z roku 1906 sa osobitne týkala námorných bitiek. Tretia Ženevská konvencia prišla na rad v roku 1929, krajiny sa dohodli na pravidlách pri zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
Zabudli na civilistov Ženevské konvencie sa v prvej polovici 20. storočia najmä počas svetových vojen ukázali ako nie celkom účinné.
Medzi signatárov sa napríklad v roku 1929 zaradilo aj Nemecko, ktoré počas vojny so Sovietskym zväzom zabilo takmer polovicu vojnových zajatcov, alebo ich poslalo do koncentračných táborov. V dovtedajších konvenciách sa pritom vôbec nehovorilo o civilnom obyvateľstve.
Znepriatelené strany v druhej svetovej vojne však viedli v mnohých ohľadoch totálnu vojnu, v ktorej sa nevyhýbali plošnému bombardovaniu obývaných oblastí, vyvražďovaniu obyvateľstva, vojnu dokonca zakončila jadrová bomba.
Podľa miernych odhadov zahynulo počas vojny 32 miliónov civilistov a približne 24 miliónov vojakov.
Krajiny sa preto v roku 1949 stretli v Ženeve, aby vypracovali novú konvenciu, ktorá by sa zaoberala nielen ochranou vojakov, ale aj civilného obyvateľstva. Zároveň sa doplnili predošlé tri prijaté konvencie.
Vznikli tak súčasné štyri Ženevské konvencie, týmto dohodám sa niekedy hovorí aj súhrnne Ženevská konvencia.
Podpísali všetky krajiny Od roku 2006 sú zmluvnými stranami všetky krajiny sveta, Slovenská republika sa k ním pridala hneď po svojom vzniku v roku 1993.
Prvá Ženevská konvencia z roku 1864.
Podľa mnohých sú však podpísané záväzky iba na papieri, konvencie sa totiž porušujú prakticky vo všetkých svetových konfliktoch.
V Afganistane zomrelo v minulom roku najviac civilistov od začiatku konfliktu, len v tomto roku ich bolo viac ako tisíc. Na východe Konžskej demokratickej republiky boje medzi armádou a ozbrojencami prinútili 800–tisíc ľudí opustiť svoje domovy.
Stále sa nemôžu vrátiť, čím sa ich utrpenie neustále prehlbuje. V Kolumbii sa zas objavujú svedectvá o sexuálnom násilí voči ženám. A toto sú len príklady. V bojových zónach po celom svete napríklad pokračuje trend útokov na humanitárnych pracovníkov, mnohým ľuďom je preto odopretá pomoc.
Teroristi konvencie ignorujú Po úprave Ženevských konvencií volá Červený kríž. Podľa jeho predstaviteľov by mali odrážať fakt, že väčšina súčasných konfliktov sa neodohráva medzi krajinami, ale v rámci nich. A často proti sebe nestoja dve armády, ale armáda a skupina ozbrojencov.
Práve títo ozbrojenci, ktorí sú často označovaní za teroristov, sa konvenciami ani zďaleka neriadia. Cielene útočia na civilné obyvateľstvo, zajatcov popravujú, často pred kamerou. Obhajcovia zmien konvencií v USA tvrdia, že tvrdé praktiky pri vypočúvaní zajatých teroristov - a tým aj porušenie konvencií - môžu zachrániť nevinné životy. Američania týmto obhajovali napríklad toľko kritizované väzenie na Guantáname, kde držali a vypočúvali údajných teroristov.
