Vojny sa začínajú rôzne. Bez ohľadu na skutočné príčiny samotná rozbuška často býva iná. V prvej svetovej vojne stačil atentát na následníka trónu. Pohraničný incident, ktorý začal tú druhú, si Hitler vymyslel. Americkú vojnu vo Vietname odštartoval torpédový útok, ktorý sa v skutočnosti zrejme nestal. Americká vláda však bola natoľko presvedčená o nepriateľstve, že na incident v Tonkinskom zálive spred 45 rokov zareagovala masívnou vojenskou akciou.
Incident
v Tonkinskom zálive
2. 8. 1964 – na americký torpédoborec Maddox vystrelili tri severovietnamské lode.
4. 8. 1964 – hlásia ďalší útok torpédami, ten sa zrejme nestal.
7. 8. 1964 – Kongres schválil Tonkinskú rezolúciu, v ktorej dal prezidentovi Johnsonovi „všetky právomoci za zastavenie agresie“. Nasledovalo bombardovanie a aj vylodenie.
„Milí Američania. Ako prezident a hlavný veliteľ ozbrojených síl mám povinnosť informovať americký národ, že obnovené nepriateľské akcie proti lodiam Spojených štátov v medzinárodných vodách Tonkinského zálivu ma dnes prinútili nariadiť vojenským silám Spojených štátoch odvetnú akciu.
Po úvodnom útoku na torpédoborec Maddox dnes zaútočilo niekoľko nepriateľských plavidiel torpédami na naše dva torpédoborce. (...) Opakované činy násilia proti ozbrojeným silám armády Spojených štátov musia čeliť nielen obrane, ale aj jasnej odpovedi.“
Keď americký prezident Lyndon Johnson predstúpil s touto rečou 4. augusta 1964 v priamom prenose televízií pred Američanov, málokto tušil, že tým fakticky vohnal krajinu do vojny.
O tri dni neskôr mu Kongres schválil možnosť zvýšenia vojenskej angažovanosti vo Vietname.
To napokon viedlo k tomu, že v krajine, o ktorej polohe bežný Američan nemal ani tušenia, bojovalo až pol milióna amerických vojakov. Takmer šesťdesiattisíc sa nevrátilo.
Bránili juh Takmer po polstoročí prevláda názor, že dôvod zvýšeného nasadenia Američanov v krajine, teda incident v Tonkinskom zálive, ktorý spomínal Johnson, sa v skutočnosti nestal. Na americké lode 4. augusta nikto nevystrelil. Američania išli do vojny, ktorá sa považuje za najväčšiu porážku americkej zahraničnej politiky v 20. storočí, na základe fantómových torpéd.
Američania sa vo Vietname angažovali dlhodobo.
Krajina bola rozdelená na komunistický sever a nekomunistický juh a Američania sa snažili pomôcť južnému Vietnamu, aby odrazil snahu o komunistické spojenie so severným Vietnamom. Americká politika v oblasti sa vtedy riadila princípom efektu domina. Ak padne jeden štát komunistom, pridajú sa aj ďalšie a môže to vychýliť celkovú rovnováhu síl v studenej vojne.
Prvé torpéda boli skutočné Podobne ako južná Kórea tak aj južný Vietnam mal vydržať. Do roku 1964 však na to Američania dohliadali „iba“ 16tisíc vojenskými poradcami, ktorí oficiálne (aj keď je to často spochybňované) nebojovali.
Všetko sa to zmenilo až po incidente v Tonkinskom zálive.
Druhého augusta 1964 sa torpédoborec Maddox plavil v Tonkinskom zálive blízko pobrežných vôd severného Vietnamu. Bol na spravodajskej misii, keď na neho podľa slov posádky vystrelili 45 kilometrov od pobrežia torpéda tri severovietnamské lode.
Maddox sa im vyhol a na oplátku ich začal aj s leteckou podporou ostreľovať. Nakoniec sa z oblasti stiahol.
Aj keď v tomto prípade sa nepochybuje, že ku konfliktu naozaj došlo, otázne je, ako. Dlho prevládal názor, že samotný výskyt americkej lode tak blízko pobrežia vyprovokoval Severovietnamcov na útok.
Bomby alebo vlny? V roku 2005 zverejnil Národný bezpečnostný archív správu, v ktorej hovorí, že v skutočnosti pri stretnutí plavidiel ako prvý vystrelil, aj keď len varovne, Maddox.
Každopádne, po prvom incidente americká vláda ešte nereagovala.
Maddox sa krátko na to vrátil spolu s ešte jedným plavidlom do severovietnamskej časti Tonkinského zálivu. O dva dni neskôr 4. augusta ohlásil do Pentagonu, že čelí ďalšej sérii útokov torpédami. Tie lode minuli.
Naznačovali to sonary a posádka dlho analyzovala, či skutočne išlo o torpédové útoky. Keďže bolo v ten deň rozbúrené more, popliesť mohli prístroje práve nárazy vĺn. Nakoniec admirál Sharp oznámil, že to boli torpéda.
„Myslím si, že nie je o tom pochýb,“ povedal.
Že sa útok nestal, potvrdila správa Národného bezpečnostného archívu z roku 2005. Neskôr to uznal aj vtedajší minister obrany Robert McNamara. „Videli sme to, v čo sme chceli veriť. Viera a videnie sú často obe nesprávne,“ povedal v oskarovom dokumente Hmla vojny.
To, či by k americkej vojne vo Vietname prišlo aj bez správneho vyhodnotenia udalostí v Tonkinskom zálive, je už len špekulácia. Ukázalo sa však, že rozhodnutia americkej politiky sa nie vždy robili s chladnou hlavou a na základe faktov. Občas boli prijímané aj pod vplyvom iných faktorov vrátane strachu. Keď v roku 2004 americkí vojaci už rok márne hľadali v Iraku zbrane hromadného ničenia, Robert McNamara, vtedy už pacifista, povedal:
„Američania robia tú istú chybu znova.“
