ov od jeho smrti.
Po tragickej smrti Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči v roku 1526 sa v strede Európy schyľovalo k dejinným zvratom.
Uhorský a český trón ostali prázdne, a tak si na ne začali brúsiť zuby rozpínaví Habsburgovci, ktorí v predchádzajúcom desaťročí opanovali prostredníctvom Karola V. nielen Španielsko, ale aj Svätú rímsku ríšu nemeckého národa.
Z Madridu usmerňovaná dynastická stratégia sa v honbe posunúť svoje rodové dŕžavy v Rakúsku o čosi východnejšie snažila do spomínaných kresiel všemožne presadiť jeho mladšieho brata Ferdinanda.
Nezlomný protikráľ
V českých krajinách sa to podarilo relatívne hladko, zložitejšie to bolo v anarchiou zmietanom Uhorsku, kde platili právne závery stanovujúce, že v prípade vymretia jagelovského rodu sa môže stať tamojším kráľom len uchádzač z radov domácej šľachty.
Predchádzajúce dohody s Jagelovcami však neboli Habsburgovcom nič platné.
Do popredia sa natískal všemocný sedmohradský veľmož a pokrytecký špekulant Ján Zápoľský, žiadajúci ovdovenú kráľovnú Máriu o ruku. Keď Zápoľského na konci roka moháčskej tragédie korunovali za nového panovníka, kráľovná vdova, zhodou okolností Ferdinandova sestra, sa rozhodla konať.
Presídlila kráľovský dvor z Budína do Bratislavy, navábila na svoju stranu banské mestá, veľmožov a magnátov a ani nie o rok Ferdinand už sedel v Stoličnom Belehrade na korunovačnom tróne. Ako nový protikráľ.
Pre nestabilnú krajinu to však v čase tureckých vpádov nebolo najšťastnejšie riešenie. Dlhoročné súperenie dvoch panovníkov ukončil až veľkovaradínsky mier z roku 1538.
O dva roky neskôr, po smrti svojho rivala, už drobný Habsburg vládol sám.
Centralizovaná moc
Ferdinand okamžite vycítil, že jeho povinnosťou bude zabezpečiť svoju multietnickú monarchiu pred tureckým nebezpečenstvom.
Okrem toho sa podujal vytvoriť pevný centralizovaný štát, a tak podľa vzoru španielskeho dvora a rakúskych zvyklostí budoval aj v ďalších krajinách, nerešpektujúc ich stavovské tradície, nové, no v konečnom dôsledku nadčasové inštitúcie.
Novozriadená Uhorská komora plnila už vtedy funkciu dnešného ministerstva financií.
Ctižiadostivý panovník mal práce vyše hlavy, a preto sa rozhodol, že každý deň bude vstávať o piatej ráno.
Tešil sa dobrému zdraviu, nechýbala mu húževnatosť, psychická odolnosť, rozprávačský talent, schopnosť taktizovať, oplýval striedmosťou a zmyslom pre realitu. Jeho prirodzený intelekt posilňovalo aj vedomie o Božom vyvolení. Veril, že habsburská dynastia je ochrankyňou kresťanstva a katolíckej viery.
Táto viera sa na Ferdinanda nalepila počas prvých pätnástich rokov života strávených v bigotnom Španielsku.
Touto vlastnosťou sa dokonale ponášal na svojho staršieho brata Karola, v ktorého tieni sa podľa mnohých kronikárov nachádzal. Táto téza je však len historickým mýtom, lebo v skutočnosti svojho staršieho brata v praktickej politike niekoľkonásobne prekonal.
Potvrdila to aj skutočnosť, že Ferdinanda už v roku 1531 zvolili ríšske kniežatá nielen za rímskeho kráľa a miestodržiteľa, ale neskôr aj za cisára.
Povýšená Bratislava
V časoch núteného zápasu so Zápoľským si Ferdinand po prvýkrát uvedomil služby, ktoré mu Bratislava a tamojší šľachtici ponúkli. A tak, keď v čase ohrozenia Viedne Turkami spísal svoj prvý testament, za sídlo vlády na prvom mieste vymenoval „naše mesto Bratislavu“.
Keď sa mu krátko po šesťdesiatke podarilo presadiť najstaršieho syna Maximiliána za uhorského kráľa, najväčšiu slávu si odniesla práve Bratislava, kde Dóm svätého Martina v septembri 1563 premiérovo uzrel korunovačné slávnosti.
Úspešný panovník v tej chvíli ešte netušil, že mu ostáva len necelý rok života.
Zajtra: Alexandre Dumas ml.
