Stal sa jedným z najuznávanejších emigrantov, jeho verzia vlastného životopisu však vzbudzuje pochybnosti.
Smrť maďarského generála a historika Bélu Királya nevzbudila veľkú pozornosť len u našich južných susedov. Obsiahle nekrológy mu venovali aj denníky ako New York Times či Washington Post, ktoré vyzdvihli jeho úlohu počas maďarského povstania v roku 1956, aktívne pôsobenie v emigrácii práve v Spojených štátoch a záchranu Židov z druhej svetovej vojny.
* 14. 4. 1912
† 4. 7. 2009
1935 - po absolvovaní vojenskej akadémie vstúpil do armády. 1952 - dostal trest smrti za vlasti〜zradu, neskôr zmenený na doživotie. 1956 - po prepustení na slobodu mal brániť Budapešť pred sovietskou armádou, neskôr ušiel na Západ. 1989 - návrat do vlasti, o rok neskôr sa stal poslancom parlamentu.
Béla Király sa narodil v roku 1912 v Káposvári. V medzivojnovom Maďarsku absolvoval elitnú vojenskú akadémiu a počas druhej svetovej vojny striedavo slúžil na generálnom štábe a bojoval na východnom fronte.
V marci 1945 sa dobrovoľne prihlásil do služby v jednotkách snažiacich sa na západe Maďarska klásť posledný odpor postupujúcej Červenej armáde. O pár dní neskôr však so svojou jednotkou prešiel na sovietsku stranu.
Napriek tomu ho zaradili do zajateckého transportu smerujúceho na Sibír, z ktorého utiekol. Po návrate domov už v lete 1945 vstúpil do maďarskej komunistickej strany, postupne preberajúcej moc v krajine.
Király nastúpil kariéru v novej „ľudovej" armáde. V roku 1949 už bol vrchným veliteľom pechoty, o rok neskôr šéfom vojenskej akadémie. Ďalší rok ho na základe falošných obvinení z vlastizrady odsúdili na smrť.
Rozsudok však zmenili na doživotie a Király vo väzení zostal až do septembra 1956. Po prepustení ho rehabilitovali a vrátili mu aj generálsku hodnosť.
Po revolúcii vstúpil do politiky Počas revolúcie v roku 1956 sa stal veliteľom novovzniknutej Národnej gardy a vojenským veliteľom hlavného mesta. Agentúrne nekrológy ho označovali za kľúčovú osobnosť povstania, Királyova činnosť práve v tejto dobe je však dosť rozporná a nejasná.
Keď sa 4. novembra začal sovietsky útok proti Budapešti, na jednej strane maďarským jednotkám (v súlade s príkazom premiéra Imreho Nagya) zakázal, aby Sovietom kládli ozbrojený odpor, sám ho však zorganizoval a zvádzal s nimi lokálne boje. Čoskoro však Maďarsko opustil a odišiel do Rakúska.
Usadil sa v Spojených štátoch, kde patril medzi najaktívnejších emigrantov z východnej Európy. Založil rôzne emigrantské spolky a výbory, mnoho času venoval pamiatke povstania z roku 1956. Vypovedal o ňom pred OSN, písal články a knihy, prednášal po celom svete.
V Spojených štátoch vyštudoval históriu a stal sa profesorom vojenskej histórie na Brooklyn College a City University of New York.
V roku 1993 mu udelili titul Spravodlivý medzi národmi od izraelského ústavu Jad Vašem za to, že v roku 1944 na východnom fronte ako vysoký dôstojník vystupoval na ochranu Židov nasadených na nútené práce.
Do Maďarska sa Király vrátil v roku 1989. Bol jedným z rečníkov na slávnostnom pohrebe popraveného premiéra Nagya a jeho druhov 16. júna 1989, ktorý je považovaný za symbolický koniec komunistického režimu v Maďarsku.
V roku 1990 sa stal poslancom prvého slobodne zvoleného budapeštianskeho parlamentu za liberálny Zväz slobodných demokratov. V rokoch 1999 až 2001 bol poradcom premiéra Viktora Orbána pre reformu armády.
Király slúžil každému režimu
Toľko sa zhruba človek o Királyovi dozvie z maďarských encyklopédií, jeho vlastného životopisu a oslavných nekrológov z minulého týždňa. Treba však dodať, že toto je len jedna verzia jeho životného príbehu. Podľa druhej, výrazne menej lichotivej, bol Király skôr oportunista a klamár, budujúci si kariéru za každého režimu a žijúci z mýtu, ktorý okolo seba sám vytvoril.
Slúžil Horthymu aj maďarským fašistom, takzvaným šípovým krížom, ktorými na jeseň roku 1944 nemeckí nacisti Horthyho nahradili. V naozaj poslednej chvíli prešiel na stranu Sovietov, náhle sa stal komunistom a pokračoval v strmej kariére za domáceho, tvrdo stalinského Rákosiho režimu.
Počas sovietskeho útoku v roku 1956 opustil stále bojujúce jednotky, ktorým mal veliť a sám utiekol na Západ.
Ten potom kŕmil historkami o urputnej bitke s útočiacimi ruskými vojskami, vybojovanej pod jeho vedením, po ktorej však historici nenachádzajú žiadnu stopu.
Počas svojho života mal Király nazbierať úctyhodnú zbierku vyznamenaní od Horthyho, Szálasiho, Rákosiho, Američanov i úradov demokratického Maďarska po roku 1989.
Rok 1956 a jeho aktéri vyvolávajú v Maďarsku stále veľmi ostré a emotívne spory a tie okolo Királya nie sú nijakou výnimkou. Ktorá z oboch verzií jeho životopisu obsahuje viac pravdy, ukáže asi až čas.
