Keď európski Židia pristáli pri brehoch Stredozemného mora a vstúpili do zeme zasľúbenej, ktorá sa vtedy ešte volala Palestína, snažili sa odhodiť mnohé zo svojej minulosti.
Tvrdo napríklad pracovali na tom, aby ich svet už nevidel len ako neduživých študentov posvätných textov z geta, na ktorých sa každý pre ich fyzickú slabosť vyvršuje.
A tak sa zrodili židovské olympijské hry – Makabija. Ideálom mladých mužov už neboli učenci, ale silní muži, čo najprv obrábajú polia v kibucoch, vysušujú močariny, zavlažujú púšť a po robote si ešte radi zacvičia.
Tento týždeň v Izraeli otvorili 18. Makabiju. Prišli židovskí športovci z celého sveta. Ťažkí profíci aj ľudia z vidieckych klubov. Začala sa prehliadka vyšportovaných tiel, sily, rýchlosti, kolektivizmu a národného ducha. Jeden z účastníkov to už ani lepšie nemohol vystihnúť, keď povedal: Wow, všetci sú tu Židia. No to je úžasné.
Izraelským lídrom len tak svietili očká, keď videli mlaď aj starešinov v šíkoch pochodovať po štadióne v Ramat Gan. Vyzeralo to skutočne ako olympiáda a len občas to zlyhávalo na známej izraelskej nedisciplinovanosti a benevolencii.
Poviem to na rovinu: na mňa je celé to nadšenie zo židovskej olympiády trochu prehnané.
Jasne, veď športovať treba a je dobré, že sa židovský národ aj trochu pohrá na ihriskách, ale tak sa mi vidí, že telesné ide až príliš na úkor duchovného. Je zrejmé, že mladí Židia sa vidia skôr v plavcovi Jasonovi s tým pekným slovanským priezviskom Lezak ako vo Franzovi Kafkovi. O tom mnohí ani nikdy nepočuli.
Nie nadarmo intelektuáli, ale aj učitelia na stredných školách plačú, že mladí Židia už nebudú intelektuálnym svetlom sveta, ako to bolo po stáročia.
Keď sme o tom doma debatovali, zahádzali ma argumentmi o tom, že Židia musia byť silní, vyšportovaní a zjednotení. Tak som si teda tu Makabiju v televízore zapla, aby som nevybočovala z radu. Dávali šach.
Aspoň, že tak.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
