Už v stredu sa zničené renesančné mestečko stane stredobodom svetovej pozornosti. Ťah premiestniť summit G8 zo Sardínie medzi trosky miestnych nenadchol. Obávajú sa, že s odchodom svetových politikov sa na nich zabudne.
L´AQUILA. Starobylý hrad nad mestom L'Aquila vysoko vytŕča zo spleti tehlovočervených striech historického centra metropoly regiónu Abruzzo. Ako jedna z mála stredovekých budov nepadol po ničivom zemetrasení, ktoré v apríli neušetrilo vyše tritisíc domov a zabilo 297 ľudí.
Castello, ako mu tu vravia, vystihuje zanovitosť a odhodlanie ťažko skúšaných Aquilčanov. Io non crollo (nezosypem sa) je nápis, ktorý mnohí nosia hrdo na tričkách.
Sviečkami proti vláde
Obliekli si ich aj v nedeľu večer. Presne tri mesiace po tom, ako 6. apríla o 3.32 v noci silné otrasy zeme prekvapili mesto, zišli sa o polnoci Aquilčania práve pod hradom, aby si sviečkovým pochodom pripomenuli obete nešťastia.
Viac než štyritisíc ľudí s horiacimi fakľami ticho prechádzalo ulicami L'Aquily. Pre mnohých to nebola len spomienka na blízkych, ktorých stratili pod troskami budov. Bol to aj protest proti nečinnosti vlády.
„Máme pocit, akoby nás všetci opustili,“ sťažoval sa prítomným médiám starosta mesta Massimo Cialente. Napriek tomu, že sa do L'Aquily, ktorá tento týždeň hostí najvplyvnejších mužov planéty na summite G8, upiera zrak celého sveta, obyvatelia sú rozladení.
PR pre Rím
„Na chvíľu nám to prinesie pozornosť, potom sa však všetko vráti opäť do normálu,“ vraví študentka Ilaria, ktorá tiež prišla manifestovať.
Už tretí mesiac býva v kempe na Piazza d'Armi, jednom z viac než 160 provizórnych stanových táborov. Pri zemetrasení jej rodina prišla o dom, rodičia sa uchýlili k známym v pobrežnej Pescare, ona sa rozhodla ostať v L'Aquile.
Nečakala, že pod stanmi nakoniec strávi celé tri mesiace. „To, čo malo byť dočasné riešenie, vyzerá ako dlhodobé status quo,“ hovorí, keď prechádzame okolo stanov s nápisom Yes, we camp (Áno, my kempujeme).
Berlusconi sa prerátal
Aj touto parafrázou sloganu volebnej kampane Baracka Obamu chce viac než 25-tisíc ľudí pod stanmi upozorniť na svoju situáciu. Najmä premiéra Silvia Berlusconiho.
Jeho ťah presunúť miesto konania summitu zo Sardínie do L'Aquily sa začína ukazovať čoraz viac ako chyba.
L'Aquila je plná policajtov, nad mestom krúžia vrtuľníky, blokované cesty komplikujú ľuďom pohyb v meste.
Mnohí sa sťažujú, že svetoví politici nebudú mať potuchy, ako to naozaj vyzerá za zátarasami.
Marina Marinelli, študentka chémie na miestnej univerzite, ktorá pracuje ako dobrovoľníčka pre Červený kríž, vraví, že žiť v tábore je ťažké. „Najmä v júnových horúčavách sa v stanoch, v ktorých sa často tiesni aj šesť osôb naraz, nedá dýchať,“ vysvetľuje.
Ľudia si podľa nej nevedia zvyknúť na malý priestor či na nových susedov, manželom chýba súkromie, nekonečné rady v jedálni či pri toaletách alebo práčovniach vyvolávajú nervozitu a hádky.
Mnohým prekážajú hluční Rumuni, starým ľuďom zase deti, ktoré popri troch hodinách školy denne nevedia, ako si krátiť čas a vystrájajú neplechu. Tie menšie často plačú a chcú ísť domov.
Domov len s požiarnikom
Zničené centrum mesta je však hermeticky uzavreté. Do takzvanej „červenej zóny“ polícia nikoho nepúšťa. Ak chce niekto navštíviť svoj dom, môže tak urobiť len v sprievode požiarnika.
Aj na konci pochodu, predtým, ako si o 3.32 uctili Aquilčania obete zemetrasenia minútou ticha a modlitbami, mohli vstúpiť na hlavné námestie len v skupinkách po dvesto. Pre bezpečnosť.
Zem sa v L'Aquile totiž stále trasie. Len dva dni pred spomienkovou akciou vyhnali opäť otrasy so silou 4,1 magnitúdy vystrašených ľudí z domov.
„Bol to nepríjemný pocit,“ hovorí požiarnik Diego z Brescie na severe krajiny, ktorý prišiel do mesta ako dobrovoľník.
Na otázku, či nemá strach každý deň pracovať v centre pod polorozpadnutými budovami, dobrosrdečne pokrčí plecami. „Je to moja práca,“ usmeje sa, zaplatí za hamburger v stánku a ponáhľa sa do tábora Collemaggio.
Dobrovoľníkov je v L'Aquile veľa. Piemonťan Beppe pracuje ako člen civilnej obrany v tábore Tempera. Každá talianska provincia vytvorila pre postihnutých Aquilčanov jeden tábor a zabezpečuje jeho funkčnosť.
„Chodíme sem na týždňovky. Mám na starosti elektrinu, generátory,“ vraví Beppe. Neľutuje, že sa prihlásil. „Bývame spolu v tábore, spolu obedujeme, zbližuje nás to,“ vraví. Aquilčanov mu je ľúto.
Sám si nevie predstaviť, že by tam vydržal dlhšie ako dva týždne. „Tí, ktorým sa ušli hotely, ani nevedia, aké mali šťastie,“ dodáva. V hoteloch regiónu Abruzzo býva aj tri mesiace po zemetrasení ďalších asi 30-tisíc ľudí. Ubytovanie platí štát.
Rodičia sú na tom horšie
Jednoizbové apartmány však pre celé rodiny tiež nie sú nijaká výhra. V Terame, asi 30 kilometrov severne od L'Aquily, našlo svoj prechodný domov asi dvesto ľudí.
„Rodičia to znášajú ťažšie ako ich deti,“ hovorí Gino Mecca, riaditeľ miestnej Základnej školy Noe Lucidiho, ktorá prijala niekoľkých žiakov z L'aquily.
Mecca vraví, že z peňazí vlády, určených na rekonštrukciu, sa Teramu neujde ani cent. Pritom v tomto meste tiež spadlo niekoľko budov. Prioritou je L'Aquila.
„Je to mŕtve mesto. Nie pre tie ruiny, ale pre to opustené centrum. Nežije tam nikto,“ vraví Mecca. „Ľudia musia prekonať strach a vrátiť sa do svojich domov,“ dodáva. Len peniaze podľa neho mestu život nevrátia.
Autor: Z L´Aquily od nášho redaktora Tomáš Hudáka
