Mali neuveriteľné šťastie alebo, naopak, smolu? Lietadlo, v ktorom leteli, nedorazilo do cieľa. Všetci na palube zomreli, oni však prežili. Tento týždeň sa do málo početného klubu zázračne zachránených dostala štrnásťročná Komorčanka. Bahia, ktorej meno znamená Nádej, prežila v rozbúrenom mori. Príbehy týchto ľudí šokujú svet.
Vesna Vulovič, dvadsaťdvaročná Srbka, pracovala ako letuška len osem mesiacov. Do Kodane pôvodne ani nemala letieť. Juhoslovanské aerolínie, pre ktoré robila, si ju však pomýlili s inou Vesnou a tak koncom januára roku 1972 prvýkrát navštívila hlavné mesta Dánska.
Pád z výšky desaťtisíc metrov
Pred spiatočnou cestou do Záhrebu mala posádka voľno. Vesna si chcela pozrieť pamiatky, no nakoniec išla s ostatnými členmi posádky nakupovať. Spomína si, že všetci mali čudnú náladu. „Akoby vedeli, že sa má niečo stať. Kapitán bol 24 hodín zatvorený v izbe. Druhý pilot hovoril pri raňajkách o svojich deťoch, ako by ich nikto iný nemal."
Posádka čakala na lietadlo zo Štokholmu. Vesna si ešte pamätá, ako vítala cestujúcich pri zadných dverách. Jej ďalšia spomienka je o mesiac neskôr. Ležala v pražskej nemocnici. Mala rozbitú lebku, tri stavce a nemohla hýbať nohami. No prežila.
Po prebudení si Vesna ako prvé po anglicky vypýtala cigaretu. Až potom jej rodina vyrozprávala, čo sa stalo. Srbská letuška je jedným z najzázračnejších prípadov, keď jediný človek prežil pád lietadla. Na zem dopadla z výšky desaťtisíc metrov. Dokonca je zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov ako človek, ktorý prežil pád z najväčšej výšky.
Podľa oficiálneho vysvetlenia asi hodinu po štarte v lietadle explodovala bomba. Tú tam nastražili chorvátski nacionalistickí teroristi. Okolitý vzduch mal teplotu mínus 60 °C. Po výbuchu sa stroj rozpadol na viac častí a dopadol pri západočeskej dedine Srbská Kamenice neďaleko nemeckých hraníc.
Nevysvetlené
Vesnu objavil v horách nemecký doktor Bruno Henke, ktorý slúžil ešte v nacistickom Nemecku. Letuška ležala v strede stroja. Polovicu tela mala na zemi a polovicu v lietadle. Ležali na nej ďalšie telá a na chrbticu jej tlačil servisný vozík. Lekár jej pomohol, kým prišla pomoc.
Zázrak, akým mohla letuška prežiť pád z takej výšky, doteraz nikto nevysvetlil. Špekulovalo sa, že bola možno v najmenej poškodenej zadnej časti lietadla. To však nesúhlasí so svedectvom lekára, ktorý ju našiel.
Aj z tohto dôvodu sa k oficiálnej verzii pridávajú mnohé dohady, čo sa vlastne stalo. Naposledy rozvírili hladinu prípadu začiatkom tohto roku dvaja novinári pražskej redakcie rádia ARD. Tí tvrdia, že v skutočnosti lietadlo omylom zostrelila československá armáda. V tom čase bol na návšteve Prahy sovietsky líder Leonid Brežnev, a príliš horlivé bezpečnostné zložky si juhoslovanské lietadlo pomýlili. Podľa nich to potvrdzujú očití svedkovia, ktorí videli lietadlo rozpadnúť sa len asi 800 metrov nad zemou, ako aj údajné tajné dokumenty.
Vesna tieto teórie považuje za smiešne. Chodiť začala až po desiatich mesiacoch, doteraz kríva. Keď sa vrátila do vlasti, stala sa známou osobnosťou. Napriek tomu, že chcela znova lietať, pri aerolinkách robila už len v kancelárii. V čase Miloševičovej vlády sa začala politicky angažovať, chcela, aby krajina smerovala do Európskej únie.
„Každý si myslí, že som mala šťastie. Mýlia sa. Ak by som mala šťastie, tak sa mi takáto nehoda nikdy nestane. Zničilo to aj životy mojich rodičov," povedala novinárovi Philipovi Baumovi.
V džungli
Príbeh Juliany Köpcke je iný. Sedemnásťročnej Nemke sa nielenže podarilo prežiť ako jedinej haváriu lietadla. Keď sa prebrala, musela vydržať v džungli.
Písal sa Štedrý deň roku 1971. Dcéra nemeckých zoológov, ktorí pracovali v Peru, sa so svojou matkou chystala z Limy za otcom na východ krajiny. „Cítila som sa veľmi šťastná," napísala Juliane v knihe Havária v džungli. „Mali sme aj vianočný stromček. Nikdy predtým sme ho nemali."
Keď leteli nad tropickým pralesom, prišla zrazu búrka. „Najskôr som sa nebála, na rozdiel od matky, ktorá mala z lietania strach," napísala Juliane. Potom sa však lietadlo nahlo a začali padať poháre a tácky. Ľudia na palube kričali. „Počula som blesk a za oknom zbadala plamene. Obrátila som sa k mame, no v tom momente zaznela obrovská rana. Skríkla som, a vtedy som musela odpadnúť."
Juliane sa prebudila až v džungli. Pršalo. Mala zlomenú kľúčnu kosť, poranenú ruku a nevidela na jedno oko. Stále bola pripútaná k sedadlu. Nenašla žiadnu stopu po lietadle, nepodarilo sa jej nájsť ani matku. „Počula som iba kvákanie žiab a bzukot hmyzu."
Po rieke
Juliane prežila v divočine deväť dní. Zachránilo ju zrejme to, že ju rodičia naučili veľa o živote v džungli. V tropickom pralese s nimi strávila dva roky. „Vedela som, že najhoršie zvieratá sú tie malé. Viac ako jaguárov som sa bála hmyzu, pavúkov, mravcov či komárov."
Tušila, že musí nasledovať rieku. Celkom rýchlo sa jej podarilo nájsť malý prameň. „Rozhodla som sa ísť po ňom. Dúfala som, že nájdem ľudí," napísala. Potok jej navyše poskytol vodu na pitie a kliesnil jej cestu pralesom. Počas cesty sa jej do rany na ruke dostal hmyz. „Narátala som, že mi z ruky vyšlo 35 červíkov," povedala neskôr pre britský denník Daily Mirror.
Po deviatich dňoch objavila kanoe a malú chatrč. Krátko na to ju našiel jeden miestny muž. „Pripadal mi ako anjel strážny," spomína zachránená Nemka.
V súčasnosti vyštudovaná zoologička žije a pracuje v Mníchove. Podľa jej neuveriteľného príbehu nakrútili dva filmy.
Aj Slovák v skupine
V neveľkej množine ľudí, ktorí ako jediní prežili haváriu lietadla, je aj jeden Slovák. Nadporučík Martin Farkaš sa zachránil pri havárii vojenského lietadla, ktoré nabúralo do kopca neďaleko maďarskej obce Hejce pri slovenských hraniciach v roku 2006. Vojak sa spolu s kolegami vracal z misie v Kosove. Zvyšných 42 ľudí zahynulo.
Farkaš sa o nehode pred novinármi vyjadroval z osobných aj profesionálnych dôvodov veľmi málo. Hovoril, že si skoro nič nepamätá.
Dva roky po havárii si opäť sadol do lietadla, keď letel znova do Kosova. Po viac ako troch rokoch by sa mal znova vrátiť aj do misie. Tentoraz v Afganistane. Prihlásil sa dobrovoľne. „Sú to čudné pocity, ale dá sa to zvládnuť," povedal Farkaš pre televíziu Markíza.
Slovenský vojak Martin Farkaš sa chce vrátiť do misie.
FOTO - TASR
A čo ďalej
Ako takáto nehoda, pri ktorej človek ako jediný prežije, ovplyvní jeho ďalší život? Dokáže sa vrátiť späť do života?
Psychologička Juliana Majerová z Leteckej vojenskej nemocnice v Košiciach hovorí, že je to rôzne. Martinovi Farkašovi sa to podľa nej podarilo. „Je dobré, že neustrnul v tom čase, keď sa to stalo, ale ide ďalej. Venuje sa rodine, zostal v armáde a teraz dokonca ide do misie," povedala Majerová.
Nie všetci však dokážu zabudnúť. „Často majú ľudia o nehode v noci sny, takzvaný flashback. Emocionálne opäť preciťujú tú istú situáciu. Keď to trvá dlhšie, treba vyhľadať pomoc," hovorí Majerová. Posttraumatický stresový syndróm dokáže podľa nej človeka úplne emocionálne vyčerpať.
To, ako sa postihnutý psychicky zotaví z podobnej nehody, záleží podľa nej aj od toho, akým spôsobom žil. Človek by sa mal čo najskôr vrátiť k aktívnemu životu, ktorý viedol pred katastrofou, vtedy sa s tým dá vyrovnať najlepšie.
Čo sa týka strachu znova sadnúť do lietadla, tiež je to rôzne. „Niektorí majú vegetatívne prejavy úzkosti, keď idú znova lietať. Potia sa, búši im srdce, majú strach," hovorí. Srbská letuška sa, naopak, tešila na let už krátko po nehode. Dodnes hovorí, že si užíva lietanie, dokonca má rada aj filmy o leteckých nehodách. Podľa nej je to preto, že si z osudového letu nič nepamätá.
Psychologička s tým nesúhlasí. „Práve naopak, čím skôr sa s tým vedomie vyrovná, tým lepšie. Je dobré si to vysvetliť, integrovať do svojej osobnosti," povedala.
Štrnásťročná Komorčanka Bahia nevie dobre plávať, no napriek tomu sa zachránila.
FOTO - PROFIMEDIA
Prečo ja?
Bežné sú aj pocity viny. Prečo som prežil práve ja a ostatní nie? „Ak je zdravá osobnosť, postupom času pochopí, že nemá dôvod si niečo vyčítať," dodáva Majerová.
Vesne Vulovič pomohol aj fakt, že sa obrátila k Bohu. Havária sa stala presne v deň narodenín najväčšieho srbského svätca - svätého Sávu.
Podľa psychologičky môže takéto čosi človeka aj posunúť. Uvedomí si skutočné hodnoty. To potvrdzuje aj Farkaš. „Zamysleli sme sa nad tým, čo bolo, a odvtedy sa snažíme žiť lepšie. Skôr si uvedomujeme, že za maličkosti sa netreba hnevať, snažíme sa vidieť veci lepšie a inak pristupovať aj k ľuďom," povedal rok a pol po tragédii pre TASR.
Srbská letuška zasa hovorí, že sa stala optimistkou. „Prosto to nebol deň, keď mám zomrieť. Je to osud. Mohla by som zomrieť teraz, kráčajúc cez cestu."
