itovská únia vznikla 1. júla 1569, pred 440 rokmi.
„Litva, vlasť moja, si ako zdravie. Koľko si ťa treba vážiť iba ten sa dozvie, kto ťa stratil." Prvé verše z básnickej zbierky pán Tadeusz pozná naspamäť každý školák v Poľsku. Napísal ich najväčší poľský básnik a jeden z velikánov európskeho romantizmu Adam Miczkiewicz.
Slováka neznalého histórie našich severných susedov môže zaraziť, že poľský poet básní o Litve. Odhliadnuc od spornej Miczkiewiczovej národnosti je vysvetlenie jednoduché. Poľsko a Litva mali v dejinách k sebe veľmi blízko. Dvesto rokov dokonca tvorili jeden štát.
V čase, keď sa Miczkiewicz narodil, to už tri roky nebola pravda - Poľsko aj Litvu si podmanili Rusko, Prusko a Rakúsko. Samotní Samotný básnik však ešte vyrastal v doznievajúcom prostredí poľsko-litovskej únie.
Spoločný kráľ
Začiatky manželstva Poliakov s Litovčanmi siahajú na koniec 14. storočia. Dva susedné štáty - Poľské kráľovstvo a Litovské veľkokniežatstvo dovtedy príliš nespolupracovali. K spojenectvu ich donútila nakoniec hrozba z Rádu nemeckých rytierov.
V roku 1385 litovské knieža Jogaila, neskôr známy ako Vladislav II. Jagelonský, sľúbil, že si vezme dvanásťročnú poľskú kráľovnú Jadvigu. Obe krajiny sa tak spojili osobou panovníka a vytvorili personálnu úniu. Všetky ostatné aspekty moci si však krajiny ponechali vlastné.
Na tom sa nič nezmenilo takmer dvesto rokov. Tlak na väčšie zblíženie oboch krajín začal silnieť v polovici 16. storočia.
Litva v tom čase ťahala za kraší koniec vo vojnách s Moskovským kniežatstvom. Práve preto kráľ Žigmund II. Augustus tlačil na šľachtu, aby vytvorili jeden štát, ktorým by sa dalo efektívnejšie odpovedať na ruské hrozby.
Nakoniec ustúpili
Vyjednávania však boli dlhé. Litovská šľachta sa bála, že stratí vplyv oproti početnejším Poliakom. Poľská sľachta sa pre zmenu veľmi nehrnula na pomoc ohrozenej Litve.
Diskusie prebiehali v meste Lublin, na východe dnešného Poľska. Kráľ tam prišiel už pred Vianocami v roku 1568.
Po tvrdých vyjednávaniach, keď litovská šľachta opustila snem, podpísali prvého júla 1569 dokument, ktorý vytvoril spoločný štát Poliakov a Litovčanov s oficálnym názvom Republika dvoch národov.
„Poľské kráľovstvo a Veľkokniežatstvo litovské je jedno nerozdeliteľné a nerôzne telo a jedna spoločná republika, ktorá z dvoch krajín a národov jeden ľud spojila," písalo sa podľa poľských médií v dokumente, ktorým vznikla takzvaná Lublinská únia.
V skutočnosti išlo o dualistický štát, historici hovoria o reálnej únii. Obe krajiny mali okrem panovníka jeden spoločný snem so sídlom vo Varšave, jednu menu či jednu zahraničnú a obrannú politiku. Rozdelené zostali súdy a armáda.
Poľskí historici vyzdvihujú najmä dobrovoľný súhlas na spojenie oboch krajín. „Nikdy v dejinách sa iné dve krajiny nedohodli na trvalom spolužití pod menším tlakom," napísal podľa agentúry PAP profesor Władysław Konopczyński.
Viacerí tiež vrátane pápeža Jána Pavla II. neskôr prirovnávali Lublinskú úniu k Európskej únii.
Vydržal dve storočia
Spojením oboch krajín vznikol druhý najväčší štát vtedajšej Európy (odhliadnuc od Osmanskej ríše a Ruska) so zhruba ôsmimi miliónmi obyvateľmi. Krajina ležala aj na územiach súčasného Bieloruska, Ukrajiny a Lotyšska.
Kým Poliaci na obdobie Lublinskej únie spomínajú v dobrom, na litovskej strane prevládajú negatívne spomienky. Aj keď na papieri si boli obe krajiny rovné, menšinoví Litovčania to tak necítili.
Napríklad v spoločnom sneme sa volili zástupcovia v národnostnom pomere tri ku jednej v prospech Poliakov.
Spoločný štát nakoniec vydržal vyše dvesto rokov. Definitívne ho ukončilo až posledné tretie rozdelenie Poľska koncom 18. storočia.
