Robert Breitner Czuma mal 19 rokov, keď sa rozhodol utiecť cez Maďarsko do západného Nemecka. V dedinke Zugliget pri Budapešti prežil štyri týždne v provizórnom stane, odkázaný na pomoc miestnych.
„Oproti nám si dom prenajala východonemecká štátna bezpečnosť STASI a poľovala na ľudí. Nahovárala ich, aby odišli dobrovoľne domov, že neskôr dostanú oficiálne povolenie vycestovať na Západ," spomína. Robert Breitner dúfal, že sa už nebude musieť vrátiť do bytu vo východnom Berlíne, vzdialenom len niekoľko desiatok metrov od Berlínskeho múru, ktorý mu každý deň pripomínal drsnú realitu. Ak by chcel prejsť na druhú stranu mesta i sveta, mohli by ho zastreliť.
Vďaka, Maďarsko
Dnes má 39 rokov a pred plnou sálou budapeštianskeho parlamentu v sobotu ďakoval Maďarom za všetkých 60-tisíc východonemeckých utečencov, ktorí sa v lete 1989 rozhodli ujsť z komunistickej NDR do západného Nemecka. „Ďakujem za ľudskosť v ťažkej politickej situácii," hovorí k publiku a to tlieska. Jeho príbeh počúvali šiesti stredoeurópski prezidenti, dvaja premiéri, niekoľkí predsedovia parlamentu a asi stovka zahraničných hostí z 25 krajín.
Maďarsko je po Poľsku druhou z postkomunistických krajín, ktorá oficiálne oslavuje pád komunizmu. V Maďarsku to začal pohreb Imreho Nagya, komunistického premiéra, ktorého v roku 1956 po protikomunistickom povstaní komunisti popravili. Až 16. júna 1989 ho však dovolili verejne pochovať.
FOTO - ARCHÍV
Oficiálne oslavy si však Budapešť načasovala na 27. júna 1989, keď svet obletela fotografia maďarského ministra zahraničných vecí Gyulu Horna a jeho rakúskeho kolegu Aloisa Mocka, ako strihajú ostnatý drôt na rakúsko-maďarských hraniciach a otvárajú tak hranice na Západ. „Pohreb Imreho Nagya bol dôležitý pre náš vnútropolitický vývoj, ale otvorenie hraníc ovplyvnilo situáciu v celej Európe," vysvetľuje István Teszler, poradca maďarského premiéra Gordona Bajnaia.
Maďari vedú spory, kedy oslavovať pád totalitného režimu
V sobotu vo viacerých slávnostných prejavoch odznel pamätný výrok bývalého spolkového kancelára Helmuta Kohla, že to boli Maďari, kto vybral prvý kameň z Berlínskeho múra.
V sobotu poďakoval Maďarsku za odvahu a solidaritu s východonemeckými utečencami nemecký prezident Horst Köhler a americký kongresman David Price číta pred zhromaždenými ďakovný list prezidenta Baracka Obamu. „Je málo takýchto významných dátumov, keď sa svet stane svedkom toho, že ľudský duch zvíťazí nad zlým osudom a že nádej a sila slobody prekonajú tyraniu a neúspech," číta slová prezidenta.
Pesničky z MTV
Robert Czuma vysvetľuje, prečo si pre útek vybral Maďarsko. „Poznal som krajinu ešte z čias, keď som tu s rodičmi dovolenkoval. Už vtedy sme sa tam cítili ako na Západe, hoci ešte patrili k socialistickému bloku," vysvetľuje. Keď utekal na Západ, dostal v Maďarsku jesť a piť, a pustili mu hudobnú stanicu MTV. „Vedel som, že som urobil dobre," smeje sa s odstupom času.
Keď Czuma dorozpráva, ide k svojmu záchrancovi. Páter Imre Kozma je dnes žijúcou legendou. S pomocou maltézskeho kríža vtedy viedol faru pri Zugligete. Robert bol jedným z prvých utečencov z východného Nemecka. Až do septembra, keď Maďarsko definitívne otvorilo hranice, jeho táborom prešlo 50-tisíc mužov, žien i detí. V sobotu mu v parlamente neďakoval len Czuma, ale aj maďarský prezident László Sólyom i vtedajší premiér Miklós Németh.
„Najdôležitejšia bola pre mňa morálna podpora. Páter Kozma nebol typický farár, bol sociálny manažér s obrovským zmyslom pre ľudskosť. Stačilo, že ma potľapkal po ramene a vedel som, že mám v cudzom svete človeka, ktorý je naladený na rovnakej vlne ako ja," rozpráva nám neskôr svoj príbeh. S páterom si urobia spoločnú fotku a spomínajú. „Bola to jedinečná atmosféra. Zvláštna zmes odvahy a strachu," hovorí páter.
Politici vo svojich príhovoroch vysvetľujú historické súvislosti. „Nemohli sme Sovietom povedať, že otvárame hranicu z politických dôvodov. Hovorili sme im, že už nemáme peniaze na udržiavanie hranice, preto sme vypli elektronický zabezpečovací systém a potom hranicu celkom odstránili," hovorí vtedajší premiér Miklós Németh. Sovieti neurobili nič.
Michail Gorbačov podľa vtedajšieho šéfa diplomacie Lászlóa Kovácsa vyhlásil, že je to záležitosť oboch nemeckých štátov a Maďarska. Sovietsky zväz nezasiahne a Maďari vedeli, že ani ostatné krajiny nie sú v stave, aby na protest zaviedli ekonomické sankcie.
Emócie a uniforma
Czuma opustil Maďarsko 10. septembra, keď Maďarsko definitívne otvorilo hranice na Západ. Cez Rakúsko sa dostal do Bavorska a neskôr do západného Berlína. „Ako dieťa som každý deň stál pred Berlínskym múrom a rozmýšľal, aké to je na druhej strane a zrazu som stál na drevených vežiach na jeho západnej strane a pozeral sa na východ, bolo to nesmierne silné," dodáva.
Czuma neskôr vyštudoval politológiu a doktorandskú prácu venoval predrevolučnému vývoju v Maďarsku v rokoch 1984 až 1988, keď sa Maďari pustili do reformovania socializmu. Dnes je podnikateľom a robí obchody s Ruskom, pred ktorým ešte v časoch Sovietskeho zväzu utekal.
Keď sa oficiálna časť osláv v parlamente skončí, Czuma sa ide privítať aj s vtedajším šéfom rakúskej polície v spolkovej krajine Burgenland na hraniciach s Maďarskom. Prejav Nikolausa Kocha bol v sobotu najemotívnejší. „Nikdy by som si nemyslel, že budem v rakúskej uniforme hovoriť v maďarskom parlamente o tom, ako sme spoločne zvládli tie ťažké časy," hovorí. Keď si spomína, ako v uniforme rozdával deťom utečencov čokoládu, zlomí sa mu hlas. Ďakuje svojim kolegom policajtom, ktorí nedodržiavali zákony a pomáhali utečencom, ako len mohli. Z ľudskosti.
Obavy z otravy
O ľudskosti sa v ten deň hovorilo najviac. Krátky spomienkový film, ktorý v parlamente premietli, priniesol spomienky maďarského policajta. Ten pred 20 rokmi našiel v lese rodinu utečencov z NDR. Mali dve trojročné deti, ktoré počas chladnej noci prechladli a dostali horúčku. Celá rodina bola hladná a smädná, ale odmietli si od maďarských policajtov čokoľvek vziať. „Báli sa, že ich otrávime," hovorí policajt na plátne. Až keď pred nimi všetko ochutnali, najedli sa aj Nemci. „Čo to bol za štát, kde sa ľudia báli jeden druhého," pýta sa na konci filmu.
Autor: naša vyslaná redaktorka v Budapešti
