VIEDEŇ, BRATISLAVA. Bol to geniálny mediálny ťah. A nevymysleli ho politici, ale rakúsky fotograf Bernhard Holzner.Maďari si slobodu užívali na najznámejšej obchodnej ulici vo Viedni. A pomohli jej prežiť.
Tirolský novinár nafotil maďarských pohraničníkov už v máji 1989, keď sa skutočne začala trhať železná opona, ktorá štyridsať rokov rozdeľovala Európu na totalitný Východ a slobodný Západ. Historický okamih, keď Maďari ako prví odstránili výstražný systém, ktorý bránil nespokojencom utekať na Západ, však nepritiahol pozornosť sveta.
Urobme fototermín
To Holznera podľa jeho vlastných slov „iritovalo". A tak išiel za hovorcom vtedajšieho rakúskeho ministra zahraničných vecí Aloisa Mocka a nahovoril ho, aby politici urobili fototermín na spoločnej hranici. „Každá ulica má predsa oficiálne otvorenie," povedal vtedy podľa agentúry APA Holzner.
Mariahilfer sa zmenila na Magyarhilfer Strasse
VIEDEŇ, BRATISLAVA. Skôr než rakúske hranice, dobyli Maďari výkladnú skriňu Viedne Mariahilferstrasse.
Už v roku 1988 mohli slobodnejšie cestovať a málokto si nechal ujsť príležitosť pozrieť si najznámejšiu nákupnú ulicu vo Viedni a vynahradiť si pohľad na poloprázdne obchody doma.Útokom brali maďarskí zákazníci hlavne bazáre a obchody s elektronikou. Podľa nemeckého týždenníka Der Spiegel dokázali nakúpiť elektroniku v hodnote 5 až 7 miliónov šilingov, čo je dnes asi pol milióna eur.
Mnohí vtedy Mariahilferstrasse prezývali Magyarhilferstrasse. A dodávajú, že ju nákupov chtiví Maďari zachránili. V tom čase sa tam budovala stanica metra U3 a prestížna ulica vyzerala ako obyčajné stavenisko. Obchody šli zle a mnohé predajne zívali prázdnotou.
Rýchlo si ich prenajali Maďari alebo Rakúšania, ktorí zamestnali maďarských predavačov. Karl Panzirsch, ktorý mal vtedy obchody na starosti, odhadol pre rakúsky denník Der Standard denný obrat niektorých viedensko-maďarských obchodov na viac ako stotisíc šilingov, čo je viac ako 70tisíc eur.
Maďari pomohli slávnej obchodnej ulici prežiť. Keď stanicu metra v roku 1993 dostavali, Maďarov už nákupná horúčka prešla, ale Viedeň dostala opäť chuť do svojej výkladnej skrine v centre investovať. Mesto i hospodárska komora dali na reklamu 12 miliónov šiligov, asi 870-tisíc eur a opäť pritiahli pozornosť podnikateľov i zákazníkov.
To už Maďarov dávno vystriedali nadšení Česi a Slováci.
Miriam Zsilleová
Mock nápad odovzdal maďarskej strane a tá súhlasila, aby slávnostny akt urobili na záver dvojdňovej návštevy vtedajšieho ministra zahraničných vecí Gyulu Horna v Rakúsku. A tak 27. júna 1989 obaja ministri vzali nožnice na plech a na hraničnom prechode Šopron Klingenbach symbolicky prestrihli ostnatý drôt na maďarsko-rakúskych hraniciach.
Fotilo ich pritom asi 150 novinárov a fotografia obletela svet ako symbol pádu železnej opony. Dodnes mnohí veria, že tam sa začalo, čo sa v novembri 1989 skončilo pádom Berlínskeho múra.
Nádej pre Československo
Politikom vtedy na rakúskej strane pomáhala aj Monika Arkai, vtedy ešte Dienstbierová. Dcéra prvého porevolučného ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera opustila Československo v roku 1984 a myslela si, že je to navždy. Musela odovzdať pas, keď sa rozhodla študovať vo Viedni. Na hraniciach vtedy videla otca po piatich rokoch a bola dojatá. „Toľko ľudí zomrelo na hraniciach. A dnes cestujeme bez pasov," spomína teraz pre ORF. Ani jej otec vtedy netušil, že podobnú udalosť zažije Československo už v decembri.
Historické strihanie drôtu neprinieslo úplnu slobodu pohybu. Stále, hlavne v noci, pohraničníci so zbraňami strážili hranice.
Fotografia však mala okamžitý účinok. V susednom Československu dodala nádej odporcom socializmu.
A dovolenkári z východného Nemecka (NDR) sa odmietali v lete 1989 vrátiť z dovolenky na Balatone domov. V auguste ich do Rakúska cez maďarskú hranicu ušlo 40-tisíc. Mnohým z nich dodala odvahu práve fotografia z 27. júna 1989.
Keď v apríli 1989 dostal Bernhard Holzner najvyššie nemecké vyznamenia, nemecký veľvyslanec Gerd Westdickenberg v prejave povedal, že by rakúskemu fotografovi určite „osobne rado poďakovalo mnoho východných Nemcov, ak by tu mohli byť".
Autor: Miriam Zsilleová
