FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Divadlo Astorka Korzo ‘90 začal viesť v roku 1995.
„Bývalý riaditeľ Ľubo Gregor mal vlastné aktivity v televízii Markíza a jeho práca v divadle sa končila. Prebral som to po ňom.“
Ako jeden z pôvodných členov súboru legendárneho Divadla na Korze chcel udržať jeho kontinuitu – v pokračovaní spolupráce s Milanom Lasicom, ďalšími členmi bývalého Korza, v inscenovaní klasických i pôvodných hier s presahom do súčasnosti.
Nezabudnuteľný herecký koncert tu predviedla v nezabudnuteľnej hre Ruda Slobodu Zita Furková.
Spolupráca s osobnosťami Divadla na Korze – Strniskom, Lasicom, Labudom, Kňažkom, Porubjakom, Hubom, Mikulíkom a samozrejme spomínanou Furkovou a ďalšími Černého skrátka „na doživotie“ ovplyvnila.
Dnes?
Divadlo čaká prestavba, do budovy sa dlho neinvestovalo.
Tá patrí magistrátu, súbor pod krajský úrad.
Vidno to aj v nevyhovujúcich priestoroch riaditeľskej kancelárie – veľké okná robia v zime z miestnosti chladničku a v lete saunu, poloha na jednej z najrušnejších bratislavských križovatiek spôsobuje, že pri otvorených oknách nik nikoho nepočuje.
Pri rekonštrukcii však predsa len využije skúsenosti manažéra, Vlado Černý patril medzi prvých, ktorí sa po revolúcii pustili do podnikania.
„Kamarátovi vrátili v reštitúcii dom v centre, prenajal som si tam priestory, vzal úver a začal prevádzkovať umelecký klub Momko.“ Spočiatku ho to bavilo.
Organizoval jazzové večery, výstavy, večery poézie, diskotéky.
Neskôr však pešiu zónu poriadne rozkopali, začalo chodiť menej ľudí, udržiavať prevádzku za takých podmienok bolo čoraz náročnejšie. Vyžadovalo to celého človeka.
„A ja som asi stále chcel byť hercom. Práca vo vlastnom klube začínala ísť pomaly bokom.“
Bývalý herec a päťbojár
Čo ho najviac mrzí vo funkcii riaditeľa divadla, je fakt, že má málo času na herectvo. „Hoci v niektorých predstaveniach hrám, je to čoraz ťažšie. Málokedy si dokážem vyhradiť čas na skúšanie. Stále čakám, že sa to nejako utrasie, ustáli a potom si zahrám. Myslel som si, že každý rok bude menej a menej práce. Realita je však iná. Finančné prostriedky stále chýbajú, treba objavovať ďalšie zdroje.“
Zháňať ďalších a ďalších sponzorov, organizovať čoraz viac zájazdov.
Po náročnom dni bývalému aktívnemu päťbojárovi – jazda na koni, šerm, streľba z pištole, plávanie a beh – pomôže tenis alebo obyčajný relax v prírode.
K športu, ktorému sa predtým venoval každý deň, sa dostane len zriedka.
„Športujem systémom – ako príde. Keď mám chuť, keď ráno vstanem v dobrej nálade. Môj otec je manažér a každé ráno pláva päť kilometrov, jazdí na kanoe a pritom riadi firmu. Je to otázka pevnej vôle.“
Černý sa aspoň raz za čas ide na kone popozerať – na dostihovej dráhe v Petržalke už aj párkrát stavil na koňa: dvadsať korún.
Slabé stránky riaditeľa
Riešenia konfliktných situácií sa nebojí, hovorí, že dôležitá je pravidelná komunikácia s členmi súboru.
„Keď sa s kolektívom pravidelne nerozprávate, začne sa klebetiť. Už nie zhováranie sa v kanceláriách, ale šepkanie v šatniach. Tak načo?“
Strach mu však naháňa cestovanie lietadlom, nevyzná sa v makroekonomike, nerozumie počítačom.
„Necháva ma to chladným,“ priznáva slabé stránky.
Rád hovorí skôr o politike: „Najmä pri kávičke s priateľmi. Kritizujeme všetko a všetkých, ako sa len dá. Jedno je jasné – politik musí byť zanietenec a mal by myslieť na celok, nie na svoj prospech. Asi by to mal myslieť vážne. Aj keď už v Mollierovom Donovi Juanovi sa hovorí: „…a ten, kto to naozaj myslí úprimne z celého srdca a vážne, ten na to nakoniec vždy sakramentsky doplatí. Teda držím politikom palce. Heslo – NATO a Európska únia sú naša nádej.“
