FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Vchod do pracovne Ľuba Romana vedie cez divadelnú sálu, v ktorej sa namiesto klasických sedadiel vynímajú malé kaviarenské stolíky a stoličky.
„Nikto tomu nerozumel. Nechápali, prečo sú v hľadisku stoly, každý ma považoval za blázna,“ hovorí o začiatkoch podnikania v divadle West jeho riaditeľ.
„Snažil som sa dokázať, že divadlo môže existovať na komerčnej báze, a môže si na seba zarobiť.“
Sám by som sa do podnikania nepustil
Myšlienkou „stvorenia“ divadla West sa začal zaoberať po vážnych zdravotných problémoch.
Prechod na menšiu scénu v roku 1996 sprevádzalo prehodnotenie dovtedajšieho hektického života bývalého riaditeľa Novej scény, bývalého ministra kultúry i poslanca parlamentu.
Práve v čase ťažkej choroby ho minister Ivan Hudec odvolával a ľudia v bývalom divadle nepodržali.
„Prestal som fajčiť a pochopil som, že človek nesmie veriť každému. Ozajstných priateľov je málo. Hovoril som si, keď umriem, čert to ber, ale čo deti, moja žena, ako budú žiť?“
Tvrdí, že riaditeľ divadla by mal mať svoju víziu. Veľké herecké ambície musia ísť bokom.
„Mal by vedieť získať peniaze, a zároveň byť takou osobnosťou, aby mu režisér nediktoval podmienky.“
Vraj ani taký, akým je Jozef Bednárik.
„Pokrvných bratov nechcel robiť, musel som ho najprv presvedčiť. Súhlasil až po troch fľašiach červeného. A bola to jeho najlepšia inscenácia na Novej scéne.“
Ľubo Roman patrí k jedným z mála umelcov podnikateľov, ktorým sa darí a za ktorým ostávajú viditeľné výsledky. A to nielen na poli divadelného „biznisu“.
„Mám výhodu, že podnikám so synmi. Keď nevládzem, dotiahnu to. Robia to najťažšie, čo nie je vidno. Ja som len taký lobista. Mojou úlohou je zapáliť ich pre nový projekt. Sám by som sa do podnikania nepustil, je to veľké riziko. Beh na dlhé trate, ktorý vyžaduje celého človeka, od rána do večera.“
Prvý človek v komunizme
Okrem divadla West sa Romanovi podarilo zrekonštruovať bývalý hostinec Leberfinger.
Jeho prvým obyvateľom sa stal herec Pavol Mikulík, ktorý tu má svoj byt a stravu grátis.
„Je prvým občanom komunizmu,“ smeje sa Roman.
Najnovšou aktivitou Ľuba Romana je čerstvo zrekonštruovaný ťažný remorkér Kriváň.
„Kedysi som býval pri Dunaji a vždy som túžil pozrieť sa do vnútra lode. S priateľmi sme sa pustili do rekonštrukcie remorkéra, ktorého čakalo zošrotovanie. Zozbierali sme peniaze, investoval som aj svoje. Trošku som sa prepočítal – asi o päťdesiat percent,“ krčí ramenami nad sedemmiliónovou investíciou.
Mladší syn Rado skončil divadelný manažment, v divadle West je otcovou pravou rukou. Starší Ľubo je ekonóm, vedie penzión a reštauráciu Leberfinger.
Každý divadelník je kreatívny
Svoje riaditeľské príjmy hodnotí Roman slovami: „Vždy som dobre zarábal. Vilu a dobré auto som mal ešte pred novembrom, míňam toľko, čo predtým. Nerozhadzujem, skôr investujem.“
Ako sa mu to darí?
„Každý divadelník je kreatívny. U nás je zvykom, že muž má celý život jedno zamestnanie, a keď potrebuje zmenu, vymení ženu. Ja radšej mením zamestnanie.“
V podnikaní mu pomohlo aj jeho pôsobenie v politike – rozšíril si kontakty, vie, na koho sa má obrátiť, kto pomôže, a komu naopak môže pomôcť on.
Súčasná politika ho vraj neláka.
„Už som sa z toho spamätal. Ale bola to dobrá skúsenosť.“
