V roku 1981, keď tanky potlačili protesty odborového hnutia Solidarita, bol premiérom a vyhlásil výnimočný stav. Nemilosrdný komunistický generál, ktorý nakoniec pomohol ukončiť komunizmus.
WOJCIECH JARUZELSKI poskytol dvojhodinový rozhovor denníku SME. Nervózne sa pritom hral s perom, pri kritických otázkach si vždy vzdychol a vyčítal nám, že sme sa nepripravili a neprečítali jeho knihy. Na konci si nebol istý, či mal poskytnúť rozhovor pravicovému denníku.
Poľsko nedávno oslavovalo 20. výročie prvých poloslobodných volieb v Poľsku, ktoré znamenali začiatok konca komunizmu. Vás ako vtedajšieho prezidenta nepozvali. Dotklo sa vás to?
„Nie. Nikdy som nebol precitlivený. Vyhýbam sa oslavám a kedže poznám politickú situáciu, prijal som to s pochopením a úľavou. Moja prítomnosť by mohla zapríčiniť nepohodu.“
Je pre vás osobne pád komunizmu dôvodom na oslavu?
„Vždy je dobré oslavovať, aj na Troch kráľov. To len žartujem. Ja si osobne myslím, že ten dátum treba prijať ako veľmi dôležitý v našej histórii, ale nedá sa ho vnímať oddelene od istého procesu. Európa prežila za 200 rokov štyri vojny, tri horúce a jednu studenú a dátum jej ukončenia sa nedá určiť, ten proces trval niekoľko rokov. Zmeny, ktoré sa uskutočnili v Poľsku, boli priekopnícke, a ja som na to pyšný, veď som sa toho zúčastnil, ale oni sa mohli udiať len v určitej medzinárodnej situácii. Postupný zánik studenej vojny, zlepšovanie vzťahov Východ–Západ, čo sa spája vo veľkej miere s príchodom Michaila Gorbačova.“
V deň, keď Poľsko oslavovalo, ste boli na súde a čelili obvineniam za vyhlásenie výnimočného stavu. Je to paradox alebo symbolika?
„Aj symbol, aj paradox. Symbol je v tom, že sme ešte priveľmi vzdialení od vyvinutej politickej kultúry. Mohlo sa to spraviť tak, aby sa tie dátumy neprekrývali, oslavy a súd. Paradoxom je, že k oslavám som prispel aj ja, je to vec mojich rozhodnutí, bez môjho vkladu by nedošlo k tejto etape a ja v tom čase sedím na lavici obžalovaných. Súdia ma podľa paragrafu článku 258 trestného práva ako šéfa zločineckej organizácie, tento článok sa používa v súvislosti s gangami a mafiou.“
Ste sklamaný?
„Nie, vnímal som to ako dôkaz malosti a hlúposti politikov.“
Pred súdom stojíte preto, že ste v roku 1981 tankami potlačili masové protesty hnutia Solidarita a mnohých jeho členov zatkli. V roku 1989 ste si so Solidaritou sadli za okrúhly stôl a viedli prvé rokovania komunistickej strany s opozíciou vôbec. Čo sa medzitým zmenilo?
„Keď mi kladiete túto otázku, je jasné, že nepoznáte argumentáciu v mojich knihách, ani moje obsiahle vysvetlenie na súde. Tak aspoň krátko, aby ste získali usmernenie, ako čítať moju knihu. V roku 1980 doško k porozumeniu so Solidaritou a mal som na to vplyv. Bol som proti použitiu sily, bohužiaľ sa situácia vyvíjala veľmi nebezpečne, aj čo sa týka vnútornej situácie, aj vonkajšej. Česi a Slováci vedia, čo znamená vonkajší činiteľ, invázia zo strany Sovietskeho zväzu bola reálna. Aj v Solidarite, aj v strane boli ľudia, ktorí nechceli porozumenie. Ja som v jednej chvíli musel použiť vydieranie, aby som zlomil odpor, bolo to komplikované. Keď sme tých ľudí odstránili, mohli sme si o pár rokov neskôr sadnúť za rokovací stôl.“
Solidarita sa aj v roku 1989 obávala, že nedodržíte dohody tak ako v roku 1981.
„Odvolám sa na Jaroslawa Kaczynského (bývalý premiér a dvojička prezidenta - poz.aut.), ktorý najvýraznejšie reprezentuje antikomunizmus. On povedal, že keby Solidarita v roku 1989 mala silu ako v roku 1980, tak by sa v Poľsku nevybudovala žiadna demokracia. Sväté slová. Solidarita bola 10-miliónová veľmoc, a neboli tam len anjeli. Ani Walesa to nevedel celkom ovládať. Napríklad v roku 1984 sme sa s cirkvou dohodli, že prepustíme 11 politických väzňov. Súhlasil aj pápež, ale podmienka bola, že všetci budú súhlasiť, že na niekoľko rokov vycestujú z Poľska. Adam Michnik (dnes šéfredaktor Gazety Wyborczej – pozn. aut.) však nesúhlasil a dohoda padla.
Bolo jasné, že Solidarita je slabá a my sme boli oslabení tiež. Po amerických sankciách sme potrebovali hospodárske reformy zaviesť radikálnym spôsobom, ale hneď boli protesty, nie ako dnes, že zatvoria lodenice, ľudia si trochu pokričia a idú domov.“
Solidarita bola oslabená hlavne vaším pričinením, nie?
„Chcem vyzdvihnúť múdrosť jednej aj druhej strany, že sa nad to vedeli pozdvihnúť, to, že boli vo väzení, že prežili represálie a napriek tomu chápali, že je to v záujme Poľska.“
Akoby ste boli na Solidaritu hrdý?
"No nie, nemôžem byť hrdý, bolo by to neskromné, nedôstojné. Solidarita má svoje zásluhy, ale aj ja som bol pri tom, ako prezident. V tom najťažšom čase som podpisoval zákony, niesli moje meno, reformy boli veľmi bolestivé, začala sa nezamestnanosť, ale na čele štátu stál komunista, hoci nemám rád to slovo, nikdy som o sebe nehovoril, že som komunista, dnes sa to slovo používa s pohŕdaním.
Pre mňa vtedy bolo dôležité hlavne neškodiť Gorbačovovi. Lebo, keby padol Gorbačov, nevieme ako sa to všetko skončí. Ja som mal osem rozhovorov s pápežom Jánom Pavlom II. a on mi povedal, osud nám poslal Gorbačova. Ak si niekto myslel, že môže Sovietsky zväz rozkolísať ako veľkú loď, musel mať na pamäti, že vlny zalejú celú Európu."
Čím ste mohli škodiť Gorbačovovi?
"Príliš zrýchľovať naše reformy, príliš drasticky ich zavádzať takým spôsobom, ktorý by pôsobil odpudzujúco, že to smeruje k násiliu voči starým kádrom, lebo Gorbačov sa stretával s veľkým vzdorom u seba. On bol pre nich cudzie teleso, preto nie náhoodu došlo k puču, ktorý bol slabý a hlúpy, ale keby k puču došlo dva roky predtým, kto vie, či by nebol úspešný a je ťažké si predstaviť ako by to vyzeralo u nás."
Verili ste, že sa dá komunizmus zreformovať?
„Veril som, že socializmus je krásna idea, spravodlivosť, rovnosť šancí, ale utopická, hlavne v hospodárskej sfére. Pri získaní podpory spoločnosti a pri obmedzenom politickom pluralizme by sme to vedeli doviesť do škandinávskeho modelu.“
Kedy ste to presvedčenie stratili?
„Keď sme zistili, že nemáme úplnú podporu pre reformy. Dobré bolo, že naše zmeny boli evolučné, lebo v Poľsku na rozdiel od ostatných krajín bola silná opozícia. Keby mali u nás zmeny krvavú podobu, tak by pravdepodobne v krajinách, kde bola silnejšia vláda, k nim nebolo došlo. Poľský príklad bol nákazlivý aj pre davy, ale aj pre vlády, že napriek všetkému sa nemusia obávať.“
V jednom z rozhovorov ste povedali, že dohody pri okrúhlom stole sa rodili v bolestiach. Čo bolelo najviac?
„Predovšetkým to, že jedna aj druhá strana mali k sebe veľa nedôvery. Aj my aj oni sme sa upodozrievali, že ide o pascu, zábrany boli obrovské, môžem hovoriť o tých zo strany vlády. Keď som sa prvýkrát stretol s Walesom, stretol som sa so strašným odporom v strane.“
Ako hodnotíte dohody?
„Boli správne, ale nie ideálne. Veď ako povedal Churchill, demokracia nie je to najlepšie, ale nik nevymyslel nič lepšie.“
Výsledkom dohôd boli aj prvé poloslobodné voľby 4. júna. Najväčším prekvapením nebolo víťazstvo Solidarity, ale jasná prehra komunistov. Prekvapilo vás to?
„Nie. Výsledky našich prieskumov ukazovali, že čo sa týka dôvery, bola strana na poslednom mieste. Najviac ľudia verili vojsku a cirkvi. Výsledky až do konca hovorili, že prehráme, ale nakoniec to nebolo také hrozné. Vládu volilo 5 700 000 ľudí a Solidaritu 4 200 000, čiže bola to prehra, ale nie knokaut. K voľbám nešlo 40 percent ľudí, nebolo to také spontánne, že všetci chcú odstrániť komunizmus.“
Po voľbách prišiel Adam Michnik so známym článkom Váš prezident, náš premiér. Z toho mali obavy aj mnohí ľudia v Solidarite. Čo ste si o ňom mysleli vy?
„Okrúhly stôl sa dohodol, že 65 percent poslancov a prezident ostávajú strane, teda aj premiér mal byť z našej strany. Myslím si, že to bola aj moja chyba, že som poveril generála Kiszczaka (minulý rok ho odsúdili za smrť 9 baníkov z roku 1981 - pozn. aut.) a ten nevedel zostaviť vládu. Tak som došiel k záveru, že treba urobiť ďalší krok. A článok Michnika korešpondoval so situáciou.“
Čo rozhodlo, že ste sa stali prezidentom? Hlasovali za vás nakoniec aj ľudia zo Solidarity, ktorí sedeli počas výnimočného stavu vo väzení. Vyhrali ste rozdielom jediného hlasu. Uspokojilo vás to?
„Veľmi ľutujem, že ste sa nepripravili na tento rozhovor. Ja som nechcel byť prezidentom, vedel som, že to bude ťažké a bol som unavený. Mnohí ma začali prehovárať, nakoniec ma presvedčil argument vtedajšieho amerického prezidenta Georga Busha st. Chcel, aby sa zmeny udiali nenásilne a aby som v tej najkritickejšej chvíli viedol štát. To bol pre mňa veľmi dôležitý argument, pretože som vedel, že bez hospodárskej pomoci Američanov nám bude veľmi ťažko. To, že som prešiel jediným hlasom, nebolo potešujúce. Ale aj Havel v druhých prezidentských voľbách prešiel o jeden hlas, aj nemecký kancelár Adenauer, aj keď to bola iná situácia. Rok a pol som plnil túto funkciu a potom som sám odstúpil.“
Bolo dobré, že ste kandidovali?
"Ĺutujem, že som vstúpil do politiky a najväčšia chyba bola, že som súhlasil byť premiérom. Keď som bol ministrom, to som sa cítil veľmi dobre, spolupracoval som s mojimi kolegami, s ministrom obrany Československa Dzúrom, boli sme priatelia, bol to veľmi sympatický človek. V uniforme som chodil 40 rokov, ale s tým, že som sa stal premiérom to si budem niesť až do konca. Moja prezidentúra mala dočasný charakter a dovolila prejsť cez to najťažšie obdobie."
Prečo to nevydržalo štyri roky?
"Lech Walesa bol veľmi netrpezlivý, ja som už chcel odstúpiť skôr, bol som unavený, ešte na jar, ale prehovoril ma Tadeusz Mazowiecki (prvý nekomunistický premiér - poy.aut). Pán generál, ostaňte, vravel. Ja som paradoxne ostal prezidentom dlhšie, lebo ma prehováral premiér zo Solidarity, ale už na jeseň som cítil, že pribúda hlasov, aby som odstúpil."
Keď ste v roku 1990 odchádzali z politiky, mysleli ste si, že skončíte pred súdom?
„Nie, nemyslel som si. Niektorí hovoria, že som si mal pri okrúhlom stole žiadať garancie. Po prvé, nikto taký vývoj nepredvídal a po druhé, vôbec som o tom nerozmýšľal. Bolo to pod moju dôstojnícku úroveň.“
Myslíte si, že vás súd uzná vinným?
„Súdy sú nezávislé a urobia správne rozhodnutie, ktoré bude pre mňa dúfam prijateľné.“
Cítite sa vinný vy sám?
„Cítim sa zodpovedný. Vinný a zodpovedný to nie je to isté. Cítim sa zodpovedný za všetko, čo sa odohralo v Poľsku. Cítim sa morálne zodpovedný za to, keď nejaký policajt bezprávne udrel nejakého občana. To neznamená, že som trestne zodpovedný. Necítim sa vinný, že som zaviedol výnimočný stav, bol nevyhnutný a bolo to menšie zlo.“
Urobili by ste to ešte raz?
„Áno. Hoci to prinieslo veľa krívd, veľké zatýkanie a často sa za to ospravedlňujem. Nepoznám veľa štátnikov, ktorí sa ospravedlňujú.“
Každý rok vám Poliaci pod oknami vášho domu pripomínajú výročie výnimočného stavu...
„Prišli, aj keď som bol ťažko chorý, aj vtedy boli pred mojím domom a žartujem, že keď budem na cintoríne, aj tak budú chodiť.“
Ako s odstupom času vnímate vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968? Boli ste vtedy ministrom obrany.
„Veľmi kriticky, je to temná stránka našej histórie a ja som to povedal verejne z tribúny, v prítomnosti prezidenta Havla. Ale po troch mesiacoch sme odišli a čo viem, správala sa naša armáda asi najlepšie.“
V roku 1968 a v roku 1981 ste boli pri tom, keď strana, ktorá mala chrániť pracujúcich, musela protikomunistické protesty potlačiť silou, aby sa udržala pri moci. Nie je to paradox?
„Vy ste ma nepočúvali. Myšlienka socializmu bola dobrá, ale v istej chvíli bola degenerovaná. Základnou chybou komunizmu podľa mňa bolo, že motiváciou človeka mal byť kolektív, spoločný majetok a že to bude viac ako to osobné. A predsa je silnejšie to, čo je egocentrické, zarobiť si a to je vlastne východisko našej prehry, ale nesmie sa nám vziať tá idea, morálne spoločné hodnoty.“
Ako by sa o vás mali deti učiť v škole?
„Ja sa utešujem tým, že v tom nie som osamotený. Ľudia, ktorí niesli zodpovednosť za štát, de Gaulle, Pilsudski, tiež mali svojich zástancov i nepriateľov. I Walesa, ktorého si vážim, nie je bez chýb. Samozrejme, že ma veľa vecí mrzí, ale sú súčasťou môjho životopisu.“
